Byť vyvolený

18.05.2014 11:37

 

„Vy ste vyvolený rod....“, tak sme čítali v druhom čítaní na dnešnú nedeľu (1Pt 2, 9).

       

Čo to znamená „byť vyvolený“? Priblížme sa k odpovedi myšlienkami Henri J.M. Nouwena, ako ich opísal vo svojej knihe Život milovaných detí.

 

Dávno predtým, než každého z nás začali obdivovať rodičia, alebo než priatelia či učitelia uznali naše nadanie – už sme boli „vyvolení“. Z pohľadu večnosti na nás zhliadol a neustále hľadí milujúci Boží pohľad. Vo svojom láskyplnom pohľade nás Boh objal ako jedinečné, zvláštne a cenné bytosti. Všimol si „moju“ jedinečnosť a vyjadril želanie poznať ma a priblížiť sa mi a milovať ma. Oči lásky od večnosti na mňa hľadia ako na cenného, nekonečne krásneho človeka, ako na niekoho, kto má večnú hodnotu. Môžem teda povedať, že keď si uvedomujem, že som vyvolený, viem, že sa na mňa pozerá ako na jedinečného človeka.

 

Keď volí láska, volí s dokonalou citlivosťou pre jedinečnú krásu toho, kto je vyvolený, ale tiež volí tak, že sa nikto ďalší nemusí cítiť byť vylúčený. Byť vyvolený Bohom však neznamená, že tí ostatní sú odmietnutí. No túto pravdu je veľmi ťažké pochopiť vo svete, ktorý je tak veľmi súťaživý. Všetky naše spomienky na to, že sme vyvolení, sa akosi automaticky spájajú s tými, ktorí vyvolení neboli. Dokážeme si spomenúť, ako sme sa asi cítili, keď iných vyvolili napr. za predsedu triedy, za vedúceho nejakej skupiny (hudobnej, športovej, krúžkovej). Byť vyvolený, to v tomto súťaživom svete jednoducho znamená: byť vyčlenený, na úkor tých druhých.

 

No byť vyvolený ako ten, koho miluje Boh, je niečo celkom iné! Miesto toho, aby ostatných vylučovalo, zahŕňa ich toto vyvolenie do seba. Miesto toho, aby ostatní boli odmietnutí ako menejcenní, sú prijatí vo svojej vlastnej jedinečnosti. Nie je to voľba súťaživá, ale súcitná. Pre našu myseľ je veľmi obtiažne sa s takouto skutočnosťou vyrovnať. Možno to rozumom nikdy nepochopíme. Snáď to dokáže pochopiť len naše srdce. Zakaždým, kedykoľvek počujeme hovoriť o „vyvolenom národe“, „vyvolenom človeku“ alebo o „voľbe priateľov“, automaticky pomyslíme na elity a nie sme ďaleko od žiarlivosti, hnevu alebo zlosti. Nezriedka viedlo vedomie toho, že tí druhí sú vyvolení, k agresii, násiliu i vojne.

       

Napriek odporu sveta k „vyvoleniu“ niekoho, sa nesmieme vzdať tohto pohoršlivého pojmu: „byť vyvolený“! Majme odvahu si ho prisvojiť, i keď ho dobre nechápeme. Musíme sa pridŕžať pravdy, že sme vyvolení. Táto pravda je základom, na ktorom môžeme vybudovať svoj život milovaného človeka. Keď by sme stratili kontakt so svojím vyvolením, vystavili by sme sa pokušeniu sebaodmietnutia; a toto pokušenie podrýva možnosť nášho rastu, ako rastu človeka, ktorý je milovaný.

 

Ak sa rozhliadam po svojom vnútri, ale i okolo seba, zavaľujú ma temné hlasy, ktoré mi hovoria: „Nie si nič zvláštneho; si jednoducho jedna jediná osoba z milióna iných ľudí; tvoj život – to sú jednoducho jedny ústa, ktoré je treba živiť naviac, tvoje potreby znamenajú len jeden ďalší problém, ktorý je potrebné riešiť.“ Tieto hlasy sú stále silnejšie, zvlášť v tejto dobe, ktorá je poznačená množstvom rozvrátených vzťahov. Mnoho detí nikdy nezakúsi pocit, že by boli na svete vítané. Za ich nervóznymi úsmevmi sa často skrýva otázka: „Praje si ma tu niekto?“ Niektorí mladí ľudia dokonca počujú od svojich matiek: „Vlastne sme ťa ani nečakali, ale keď som zistila, že som tehotná, rozhodla som sa ťa nakoniec nejako prijať... Bol si niečo ako náhoda.“ Takéto slová a takéto prístupy človeku nijako nepomôžu v tom, aby sa cítil „vyvolený“. Náš svet je plný ľudí, ktorí sa pýtajú, či by nebolo lepšie, keby sa neboli vôbec narodili. Keď sa necítime byť milovaní tými, ktorí nám dali život, môžeme i po celý život trpieť nízkou mierou sebaúcty, ktorá potom ľahko vedie k depresii, zúfalstvu, ba i k samovražde.

       

Uprostred tejto krajne bolestnej reality sa musíme odvážiť prijať pravdu, že sme Boží vyvolení, i keď si nás nevyvolil tento svet. Pokiaľ by sme dovolili tomuto svetu (svojím rodičom, súrodencom, učiteľom, priateľom, či komukoľvek) určovať, či sme vyvolení alebo nie, sme chytení do siete dusivého sveta, ktorý nás prijíma alebo odmieta podľa svojho vlastného programu efektívnosti a kontroly. Osvojiť si pravdu, o svojom vlastnom vyvolení je náročná úloha, celoživotná práca, pretože svet trvá na svojej snahe zatiahnuť nás do temnoty pochýb o sebe.

       

Ako sa priblížime skutočnosti vyvolenia, keď sme celkom obklopení odmietaním? Existujú nejaké zásady, ktoré nám pomôžu priblížiť sa skutočnosti vyvolenia? – Skúsime si ich teraz nejako formulovať.

1. Predovšetkým musíme neustále demaskovať svet a vidieť ho taký, aký je: manipulatívny, kontrolujúci, dychtiaci po moci, dlhodobo deštruktívny. Svet nám chce nasilu nahovoriť, že sme len „náhoda“ – zhluk fyzikálno-chemických a biologických reakcií. Klame, a my musíme byť natoľko realistickí, aby sme si to stále pripomínali. Kedykoľvek sa cítime zranení, urazení alebo odmietnutí, musíme mať odvahu si povedať: „Tieto pocity, akokoľvek silné, mi nehovoria pravdu o mne samotnom. Pravdou – i keď ju teraz momentálne necítim – je, že som vyvolené Božie dieťa, vzácne v Božích očiach, milované od večnosti a bezpečné v trvalom objatí.“

2. Musíme hľadať ľudí a miesta, kde sa hovorí pravda a kde sa nám pripomína, že naša najhlbšia identita je identita vyvoleného. Áno, my sa musíme vedome rozhodnúť pre svoje vyvolenie a nedovoliť svojím emóciam, pocitom alebo vášňam, aby ma zviedli k sebaodmietaniu. Kostoly, rôzne spoločenstvá viery (napr. manželské alebo mládežnícke stretká), rodiny a pod., ľudia v nich nám môžu neustále pripomínať pravdu. Táto pravda nie je jednoducho vnútorná pravda, ktorá by pramenila z nášho vnútra. Je to pravda, ktorú nám zjavuje Ten, ktorý si nás vyvolil.

3.  Svoje vyvolenie musíme neustále sláviť. Musíme výslovne ďakovať Bohu za to, že si nás vyvolil, a ďakovať všetkým, ktorí si toto vyvolenie pripomínajú. Vďačnosť je najplodnejší spôsob, ako si prehĺbiť vedomie o tom, že nie som „náhoda“, ale Božia voľba.

 

Na nás kresťanov, dnešný svet často až príliš útočí; má nás za ľudí druhej alebo aj nižšej človečenskej kategórie. Bolo to vždy tak: zažil to starozákonný vyvolený ľud, zažívame to i my; to jednoducho patrí – ako druhá stránka mince - k vyvoleniu. Vedomie o našom vyvolení nám pomôže čeliť proti týmto nespravodlivým a povrchným útokom sveta. Osvojiť si toto vyvolenie je celoživotný boj, ale tiež celoživotná radosť.

 

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web zdarma!Webnode