Nevedomec

Nevedomec pohŕda svojim protivníkom. Smeje sa nad svojimi vlastnými výmyslami, ktorými onálepkuje svojho oponenta. Žijúc vo svojom virtuálnom svete, si ani neuvedomuje, že jeho „brilantná argumentácia“ na protivníkove „nezmysly“ je vlastne iba monológom samého so sebou.

Je autorom všetkých postáv svojej hry. Vkladá im do úst vety povytŕhané zo sveta svojich nakopených povrchných informácií tak, aby dosiahol svoj zámer. Kladné postavy sú nepriestrelní hrdinovia z akčných filmov. Pre nich má vždy po ruke ospravedlnenie, ak sa dopustili nejakého zlyhania. Veď sú len ľudia! Inak však pristupuje k postave určenej na zosmiešnenie a potupenie. Jej gestá, jej oblečenie, jej spôsoby komunikácie majú od začiatku patologické a neľudské rysy, vyvolávajúce odpor.

Bielo-čierne videnie sveta pripisuje, akože ináč, druhej strane. Z toho dôvodu dialóg s ním nie je možný. Nazýva seba samého úprimným hľadačom pravdy. Chýba mu však jedna podstatná a nevyhnutná vlastnosť: pripustiť, že sa môže mýliť.