Útek do Emauz

03.05.2014 18:22

Môžeme prežívať takú situáciu, kedy sa nám všetko, na čom sme doposiaľ stavali, zrúti. V takejto bezútešnej situácii sa nás potom chce zmocniť pocit rezignácie, smútku; pokušenie zanechať všetko tak a niekam ďaleko ujsť.

   

Niečo podobné zažili i Ježišovi učeníci – upadli do bezútešnosti (porov. Lk 24, 13-35).

 

Ako k tomu u nich došlo? Všetko postavili na Ježišovi Kristovi; preňho všetko opustili a očakávali veľký úspech, ktorý v spoločnosti s ním dosiahnu. Udalosti však nabrali úplne opačný kurz než si to oni predstavovali; Ježiša ukrižovali. Ich nádej v momente zhasla. Zostať v Jeruzaleme, kde sa mali uskutočniť ich očakávania, mohlo byť pre nich veľkou duševnou trýzňou. Preto aj vidíme dvoch z nich v dnešnom evanjeliu, ako odchádzajú z Jeruzalema na vidiek, do Emauz. Podnikajú „psychologický útek“, aby na všetko čím skôr zabudli...

 

V rozjímaniach sa často predkladá táto ich cesta do Emauz ako symbol duševného stavu, ktorému sa hovorí „hlboká neútecha“. Každý z nás môže prežívať tento duševný stav. Môže byť spôsobený rozličnými okolnosťami; Pán Boh môže cezeň skúšať kvalitu našej viery. Preto ho nemáme chápať len ako niečo negatívne.

 

V stave hlbokej neútechy (ako už bolo naznačené) má človek dojem, že sa zosypalo všetko, na čom budoval, že je ilúziou všetko, čomu doposiaľ veril. V tomto psychologickom stave začína človek prežívať priepastné prázdno. Prestávajú ho zaujímať i duchovné veci: modlitba nudí, nechutí, človek má pocit, že nič, čomu ho učí viera robiť, nie je správne. Aj ľudia v jeho blízkosti sa mu zdajú byť neznesiteľní: manžel, spolubrat, manželstvo, rehoľný život – to všetko by najradšej zanechal. Človek má dojem, že sa zmýlil a že by šťastie našiel inde – v inom životnom partnerovi, v inom spoločenstve bratov, v inom životnom stave, len nie tam, kde práve je! V stave hlbokej neútechy je teda takáto charakteristická prvá myšlienka: zanechať všetko a utiecť niekam inam.

 

Čo je vtedy potrebné urobiť? Pre chvíle takéhoto duševného rozpoloženia platí zásada: „Konať proti“ - konať proti tomu, k čomu sme nabádaní. Nemeniť pôvodné rozhodnutie, dokiaľ sme pod vplyvom smútku.

 

Ak teda prežívame neútechu, nepoddávajme sa myšlienke rezignovať na všetko to, v čo sme dúfali, v čo sme verili, čomu sme zasvätili život. Hlavne nerezignujme v otázke viery, ohľadom vykonávania náboženských úkonov. Z evanjeliového úryvku vieme, že popri na duchu skleslých apoštoloch šiel Pán Ježiš. Oni, ponorení do svojho smútku, ho pravdaže nevideli.

 

Možno stojí za to, položiť si otázku: Prečo ho nepoznali? Prečo ho neboli schopní vidieť? Odpoveď môže byť aj takáto: Boli príliš zahľadení do svojich predstáv! Oni mali svoju predstavu o tom, ako to má byť s Kristom; a preto, keď to dopadlo ináč, než si to oni predstavovali, začali slepnúť.

 

Spomínam si na jeden rozhovor, ktorí sa odohral medzi ateistom a veriacim človekom. Ateista hovorí veriacemu: „Ty hovoríš, že mám všade vidieť Boha, lebo je všadeprítomný. Ako je to potom možné, že ho nikde nevidím?“ Veriaci odpovedal protiotázkou: „Ako je to možné, že opitý človek nevie rozpoznať svoj vlastný dom?“... Keď neveriaci nerozumel tejto odpovedi, veriaci dodal: „Aby si videl Boha, musíš zistiť, čo ťa opíja.“

 

Emauzkých učeníkov „opíjala“ predstava, že Mesiáš nesmie zomrieť (a už vôbec nie na kríži). Čo opíja mňa, teba?! Zmŕtvychvstalý Ježiš rozhodne kráča vedľa nás v každej chvíli nášho života. Prečo ho nevidíme – mám na mysli tie situácie, ktorým sa búrime, pri ktorých malomyselnieme; tých ľudí, o ktorých si myslíme, že keby ich nebolo, boli by sme na tom lepšie a pod. Zistime, čo nás opíja; prestaňme sa opíjať „vlastnými“ predstavami, prijmime Božiu predstavu o nás, o živote, a hneď nám „zahorí srdce“, podobne ako emauzským učeníkom.

 

Zmŕtvychvstalý Pán ide s nami. Zadržme ho u seba a prosme ho v tme nášho života, aby nám vysvetľoval Písmo, aby sme chápali tajomstvo nášho života.


Pane, zostaň aj s nami, v čase našej neútechy, keď tma sadá na naše srdce. Amen.

© 2012 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web zdarma!Webnode