Bude sa radovať vyschnutá zem
Začnem príbehom o Európanovi, ktorý sa čudoval nad správaním istého beduína. Čo ten robil, každé ráno, keď vyšiel zo svojho stanu? Ľahol si na zem, alebo lepšie povedané na piesok, pritlačil svoje ucho k piesku a mlčky počúval. „Čo to robíš?“ spýtal sa Európan. Beduín mu odpovedal: „Počúvam, ako púšť plače… Púšť plače, lebo sa túži stať úrodnou záhradou.“
Tou púšťou, ktorá plače, lebo sa túži stať úrodnou záhradou, je človek. To sme my: ja, ty, každý z nás. Každý z nás cíti, že pod povrchom nášho zovňajšku, v hlbinách nášho ľudského bytia, je čosi, čo je stále smädné, nezavlažené, vyprahnuté, ba až uschnuté, čosi, čo žiadostivo túži po niečom, čo by uhasilo tento jeho existenciálny smäd.
Človek preto dychtivo hľadá toto „niečo“, čo by tento jeho smäd, smäd vlastný iba človeku (!), uhasilo. A tak to skúša u rôznych kandidátov: vzdelanie, umenie, šport, cestovanie, manželská láska, hmotné bohatstvo, rozkoše tela, moc nad druhými, okultizmus atď... Nakoniec však vždy zostáva sklamaný. Nič z toho nie je schopné uhasiť onen smäd; nič z toho nie je schopné urobiť ho šťastným, urobiť z neho „úrodnú záhradu“, a tak utíšiť smäd jeho nespokojného srdca.
Nič z toho ho nemôže uspokojiť! Dôvod je jednoduchý: nič z toho nie je Boh. Všetci tí kandidáti na Boha poukazujú, ale nie sú Boh. Len pravý Boh, ktorý je pôvodcom všetkých vecí a zároveň je vysoko nad nimi, len On je schopný uhasiť onen človečí smäd; len on jediný je schopný premeniť púšť ľudského srdca na úrodnú záhradu a tak ho zaplaviť pokojom. Svätý Augustín má pravdu, keď povedal: „Nespokojné je naše srdce, Bože, kým nespočinie v tebe.“
Dnešné prvé čítanie z knihy proroka Izaiáša, ktorý je tiež nazývaný ako „piaty evanjelista“, ohlasuje príchod Krista na tento svet. A hovorí tiež o tom, čo spôsobí jeho vykupiteľské dielo. Božím duchom osvietený vidí premenu sŕdc tých, ktorí uveria v Krista: vidí, ako sa ich srdcia, doposiaľ podobné púšti premieňajú na rozkvitnutú záhradu… A vidí radosť tých, na ktorých sa táto premena uskutočnila; hovorí o nich: „Bude sa radovať vyschnutá zem, zaplesá a rozkvitne púšť“ (Iz 35, 1).
Áno, príchod Krista na zem, obnovuje to, čo bolo porušené, ba i skazené. Kristus obnovuje našu padnutú ľudskú prirodzenosť, premieňa hlbiny nášho srdca. Naše srdce, ktoré následkom dedičného hriechu alebo našich osobných hriechov, sa stalo „púšťou“, Kristus skrze svojho Ducha premieňa na „rozkvitnutú záhradu“. Táto premena srdca je potom pre kresťana dôvodom onej radosti a plesania, o ktorých hovorí prorok.
Hlavne svätci, ale tiež veriaci žijúci verne svoj kresťanský život, sú svedkami tejto radosti a plesania. U konvertitov, čo žili predtým hriešne, sa po ich obrátení táto radosť a plesanie z uzdravenia ich srdca, nápadne prejavuje nielen v ich skutkoch, ale aj v slovách plných nadšenia z Božích vecí. Ja som zažil niečo podobné. Zrazu som chcel všetkým hovoriť o Kristovi, všetkých získavať pre neho. V mojom slovníku sa často opakovalo jedno slovo: úžasný, úžasná, úžasné. Raz jeden novic, bolo to v Trnave, v jednej mojej kázni napočítal 32 x opakovanie tohto slova. Úžas z nového videnia vecí, úžas z pokoja, ktorý mi predtým chýbal, nová schopnosť – schopnosť žasnúť, od chvíle uzdravenia môjho srdca, sa stala súčasťou môjho Kristom obnoveného bytia.
Prorok Izaiáš tento stav človeka po uzdravení jeho srdca vyjadruje slovami: „Vtedy roztvoria oči slepí a uši hluchých sa otvoria. Ako jeleň skákať bude chromý, jazyk nemého radosťou vykríkne“(Iz 35, 6a).
V Advente zvykneme hovoriť o dvoch príchodoch Krista. Jeden je teraz blízko pred nami, ten v Betleheme; druhý na konci vekov, keď Ježiš príde v sláve. Ale s tým prvým príchodom, v Betleheme, súvisí príchod Ježiša do nášho srdca. Istý svätý kňaz hovorieval: „Ak by sa Kristus nenarodil v tvojom srdci, jeho narodenie v Betleheme by pre teba nič neznamenalo.“
Skôr než Ježiš príde na konci vekov, musí sa predtým narodiť v našom srdci. Je to dôležité nielen z dôvodu našej večnej spásy, ale z dôvodu, o ktorom sme uvažovali v mojom dnešnom príhovore. Naše srdce už v tomto pozemskom živote túži po uzdravení. Už teraz hľadá „niečo“, čo by upokojilo jeho nepokoj, čo by uhasilo jeho človečí smäd. A to niečo nie je vec, ale osoba – osoba Ježiša Krista, Božieho Syna.
Počujme preto slová Ježiša, ktorý na jednom mieste hovorí: „´Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.´ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili“ (Jn 7, 37).
Otvorme preto svoje srdcia pre jeho narodenie v nás. A dovoľme mu, aby prúdmi živej vody svojho Ducha oživil to, čo je v nás zvädnuté a vyschnuté, aby sa z púšte, ktorá v nás prahne po živote, stala úrodná a prekvitajúca záhrada.
Nech nám v tom pomáha i príhovor Panny Márie, Kráľovnej Adventu. Amen.