BRATSKÉ NAPOMÍNANIE

Kresťanská dokonalosť spočíva v láske. Existuje veľa jej prejavov; jedným z nich je bratské napomínanie.

K bratskému napomínaniu nás nabáda Ježiš v evanjeliu 23. nedele rok A;  hovorí: „Ak sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho...“ (Mt 18, 15).

O bratskom napomínaní však čítame už v Starom zákone. V knihe Levitikus sa píše: „Nenos nenávisť vo svojom srdci voči svojmu bratovi! Úprimne napomeň svojho blížneho, aby si neuvalil preň vinu na seba!“ (Lv 19, 17). Prorok Ezechiel chápe napomínanie ako povinnosť. Podľa neho, kto svojho blížneho neodvráti od jeho bezbožnej cesty napomenutím, bude Bohom “braný na zodpovednosť za jeho krv” - ohľadne spásy jeho duše (porov. Ez 33, 7-9).

Isteže nemáme mať na mysli len napomínanie slovom. Niekedy je slovo neúčinné, a bolo by aj zbytočné. No vždy máme napomínať svojím životom.

Bratské napomínanie je skutkom duchovného milosrdenstva. Na to by sme nemali nikdy zabúdať. A to ani dnes, keď svetom letí heslo „Do toho teba nič nie je, ty sa staraj o seba!“ Nás kresťanov musí zaujímať aj cudzí osud. Lebo všetci sme bratia a sestry, všetci tvoríme v Kristovi jedno tajomné Telo.

Pri napomínaní je však dôležité zvoliť správny spôsob napomínania, ktorým ho máme uskutočňovať. Pán Ježiš v evanjeliu 23. nedele hovorí, ako opatrne treba pristupovať k napomínaniu: najskôr medzi štyrmi očami. A až potom, keď po – možno dlhom a veľmi láskavom - napomínaní medzi štyrmi očami sa nám nepodarí „získať brata“, až potom treba postupovať ďalej: totiž zavolať si svedkov (aj to čím najmenej!). A až naposledy, keby už bola márna každá dobrá snaha: treba to povedať spoločenstvu Cirkvi.

V duchovných poučeniach sa radí, aby sa napomínanie konalo s láskou a jemnosťou, a to preto, aby ten, kto ho dostáva, aby ho rád prijal. Napomínanie samo o sebe je totiž nepríjemné, ťažko sa prijíma. Sv. František Saleský, veľký majster duchovného života, preto používa prirovnanie z kuchyne: orech je sám o sebe horký, no keď ho zavaríš do cukru, stáva sa lahodným na jedenie. Do cukru „lásky a jemnosti“ by malo byť zabalené každé naše napomínanie.

A ešte svätý učiteľ pripomína tým, ktorí idú napomínať, aby ho nekonali vtedy keď oni sami sú nazlostení, ale taktiež ani vtedy, keď sú nazlostení tí, ktorých idú napomínať. Lebo vtedy napomínanie minie cieľ.

Ako napomíname my? Nie je v ňom viac nelásky, než láskavého taktu, ktorému ide o to, aby napomínaného získal, aby napomínanému pomohol, a nie ho ešte viac ponoril do jeho zlých návykov?!

Ak chceme, aby naše napomínanie prinieslo úžitok, nezabúdajme na správny spôsob, ktorým máme napomínanie uskutočňovať. A majme možno na pamäti tiež tzv. zlaté pravidlo: Ako by som chcel, aby mňa napomínali, keby som si ja zaslúžil napomínanie.

Prosme Boha o odvahu napomínať a tiež, aby sme vedeli, ako napomínať.