Kultúra nenásilia

„Svätý František – výzva pre dnešný svet“, to je myšlienka, od ktorej som sa mal odraziť pre dnešnú kázeň z príležitosti blížiaceho sa sviatku sv. Františka. Položím tzv. rečnícku otázku: Môže byť život alebo nejaká kratučká epizóda zo života istého človeka, ktorý žil pred osemsto rokmi, výzvou pre súčasného človeka, resp. súčasné ľudstvo?… Áno, môže byť, ak ten človek bol svätec. A sv. František z Assisi svätým človekom bol.

Pri hľadaní onej „výzvy“, ktorou nás má František osloviť, budeme vychádzať z jednej udalosti z jeho života. Z príbehu, o ktorom viacerí pochybujú, či sa vôbec stal. Istá múdrosť však hovorí, že nie je ani také dôležité, či ide o realitu, ktorú príbeh opisuje, ale je oveľa dôležitejšie pochopiť, aké posolstvo je v ňom ukryté. My sa budeme pridŕžať tejto osvedčenej múdrosti.

Príbeh je zapísaný v tzv. Kvietkoch sv. Františka a hovorí o zmierení jedného talianskeho mestečka a jeho obyvateľov s rozzúreným vlkom, ktorý ničil nielen dobytok ale i obyvateľov tohto mesta. František v ňom zohral úlohu zmierovateľa.

Teraz vám v krátkosti, čo onen príbeh rozpráva. V čase, keď sa stala oná udalosť, svätý František bol už verejne známym mužom svätého života. Práve sa nachádzal v okolí mestečka Gubbio, keď za ním prišli zástupcovia mesta a žiadali ho o pomoc. Mali problém s vlkom, ktorý ničil ich mesto. Keď si ich František vypočul, sľúbil im, že im pomôže. Že ich oslobodí od vlkovho vyčíňania, ale pod jednou podmienkou, že aj oni sa začnú k vlkovi správať ináč, než to robili doteraz. Oni sa totiž doteraz bránili tak, že na vlka išli s nožmi, vidlami či sekerami. Áno, na chvíľu vlka zahnali do lesa. Lenže vyhladovaný vlk sa v noci znovu vracal a znovu ničil. A kolotoč obrany s vražednými nástrojmi a nočné výpady hladného vlka sa bez prestania opakovali. Preto František požiadal obyvateľov mesta o jednu vec: „Sľúbte, že odteraz už nepôjdete na vlka so zbraňami v ruke, ale pôjdete mu v ústrety s jedlom, ktoré tak veľmi potrebuje.“ Oni sľúbili, že tak urobia. Po tomto ich sľube sa František vydal za vlkom. Keď ho v lese našiel, povedal mu: „Brat vlk! Nerobíš dobre, lebo zabíjaš Božie stvorenia… Ja viem, že si hladný a že hlad ťa ženie k tejto neprávosti... Od dnes už nebudeš hladný. Lebo obyvatelia mestečka mi dali sľub, že už viac nebudú na teba útočiť, ale ti budú každý deň dávať jedlo, ktoré oni sami jedia… Sľúb mi aj ty, že už viac nebudeš ničiť ich mesto a že ich už viac nebudeš zabíjať. Na znak súhlasu, mi podaj svoju pravicu.“ Vlk súhlasil a spolu so svätcom kráčali k mestečku. Obidve strany dodržali, čo svätcovi sľúbili. Takto sv. František zmieril ono mesto s vlkom, ktorý ich dovtedy ničil. Toľko príbeh.

Carlo Carretto komentujúc tento príbeh hovorí, že najväčší zázrak nespočíval v obrátení vlka, ale v obrátení obyvateľov onoho mesta, ktorí na chvíľu uverili, že im stačí bojovať s vlkom ponúknutým jedlom namiesto zbraní, ktorými sa prelieva krv (Ako František, str. 765).

A týmto sa dostávame k aktuálnemu posolstvu tohto príbehu, k výzve, ktorá sa cezeň ponúka dnešnému svetu. Dnes sa často v Cirkvi modlievame za mier na Ukrajine. A je to dobré, že tak robíme. Ale mier na Ukrajine (ale nielen tam) potrebuje ešte aj čosi iné; potrebuje „kultúru nenásilia“ od všetkých zúčastnených strán.

V týchto dňoch ma zaujalo jedno posolstvo ohľadom vojny na Ukrajine a vojen vôbec. Je v ňom vyjadrená taká istá výzva, aká je ukrytá v príbehu, o ktorom sme pred chvíľou hovorili. Ono posolstvo je o to cennejšie, že ho povedal Ukrajinec, a to konkrétne predseda Ukrajinského pacifistického hnutia, Jurij Seliaženko. On je presvedčený, že mier možno dosiahnuť iba diplomatickou cestou, za rokovacím stolom – mierovými prostriedkami.

Vo svojom posolstve okrem iného hovorí: „Problémom nie je nepriateľ, ale militarizácia a zbrojenie všetkého druhu. Celkový vojenský rozpočet sveta predstavuje dva bilióny dolárov, zatiaľ čo rozpočet Spojených národov je iba tri miliardy. Porovnajte to (hovorí): tri centy na priateľstvo a dvadsať eur na skrytú dýku. Obchodníci so smrťou zo zbrojného priemyslu sa tešia, že vlády míňajú majland na vojnu a mizerné centy na diplomaciu. Ale mierumilovní daňoví poplatníci sú okrádaní a ich život je stále viac a viac v ohrození, hrozbou jadrovej konfrontácie medzi veľmocami. Musíme investovať stokrát viac zdrojov a úsilia do mieru, namiesto krviprelievania. Preteky v zbrojení a hospodárska vojna, znásobenie sankcií, nemôžu priniesť mier Ukrajine, Európe a svetu. Potrebujeme viac hlasov zdravého rozumu, hlasov mierumilovných ľudí, pripomínajúcich vládam ich zodpovednosť za budovanie mieru podľa Deklarácie a akčného programu o kultúre mieru, ktoré prijalo Valné zhromaždenie OSN.“ Toľko posolstvo a či výzva ukrajinského mierového aktivistu.

Položme si otázku: Je ono Valné zhromaždenie OSN verné spomenutej vlastnej Deklarácii?! Musíme so smútkom ale aj rozhorčením konštatovať, že nie je! Veď aj v týchto dňoch zasadalo a zaoberalo sa situáciou na Ukrajine, ale nezaznelo tam ani jedno slovko o mieri; počuť bolo iba huckanie do vojny, a to, bohužiaľ, aj zo strany našich najvyšších ústavných činiteľov.

Drahí bratia a sestry, títo a aj iní, im podobní, vojnoví štváči potrebujú obrátenie! To by bol najväčší zázrak v tejto tak napätej dobe. Keď som spomínal, že sa modlime za mier na Ukrajine, tak prosme vo svojich modlitbách za obrátenie ich zatvrdnutých sŕdc. Aby sa začali podobať oným obráteným obyvateľom mestečka Gubbio, ktorí si mysleli, že vlka premôžu nožmi a sekerami.

My, kresťania, máme byť ako sv. František, ktorého som v jednom príbehu pre deti nazval Mierko. Teda my máme byť mierotvorcami! Máme byť tými, ktorí vyzývajú svoje vlády k tomu, aby neprilievali olej do ohňa vojnového konfliktu podporovaním nového násilia – či už dodávkami zbraní na Ukrajinu alebo schvaľovaním rôznych hospodárskych sankcií proti opačnej strane konfliktu. Pripomínajme našej vláde jej zodpovednosť za podporovanie úsilia o dosiahnutie mieru na Ukrajine mierovými a nie vojenskými prostriedkami.

Príbeh o zmierení talianskeho mestečka Gubbio s krvilačným vlkom prostredníctvom sv. Františka je ozaj aktuálny, hoci sa stal pred osemsto rokmi. Príbeh je aktuálny preto, lebo je vyjadrením autentického kresťanského postoja. A z toho dôvodu, je výzvou pre dnešný svet, aby aj on riešil všetky podobné konflikty „kultúrou nenásilia“.

Pane Ježišu, ďakujeme ti za sv. Františka, tvojho verného nasledovníka a pravého svedka tvojej nenásilnej cesty, ktorou si Ty ako prvý kráčal, aby si nás naučil, ako premáhať tajomstvo neprávosti a zla ničiace ľudskú rodinu. Amen.