Na rany pyšných niet lieku

Existujú choroby tela, ktoré sú nevyliečiteľné.

Podobne existuje i jedna duchovná choroba, ktorá je neliečiteľná, a tou je pýcha.

Prvé čítanie 22. nedele rok C hovorí: „Na rany pyšných nieto lieku“ (Sir 3, 30). Prečo je pýcha neliečiteľná? Veď evanjelium pripúšťa možnosť obrátenia – viď márnotratný syn, Mária Magdaléna.

Títo sa obrátili, pretože ich hlavným hriechom nebol hriech pýchy. Na ich “rany” existoval liek, lebo hriešny spôsob života, to bola u nich len akási prechodná fáza ich mravného, a či lepšie povedané, nemravného správania. Hriech nezapustil v nich svoj „koreň“ natrvalo. A nezapustil ho natrvalo preto, lebo v nich bola prítomná čnosť pokory.

Evanjelium však spomína takých, ktorým nebolo pomoci: modliaci sa farizej v chráme, či Judáš. Onen farizej dokonca robil dobré skutky – modlil sa, dával almužnu, postil sa... A predsa odišiel z chrámu neospravedlnený. Odišiel bez milosti odpustenia, lebo hriech pýchy zapustil v ňom taký hlboký koreň, že udusil i to dobré, čo konal. A Judáš? Zrada Ježiša nebola jeho najväčším hriechom. Jeho najväčším hriechom bola jeho pýcha. Tá mu nedovolila, aby sa pokoril a prijal Ježišovo odpustenie. 

Judášova pýcha i pýcha farizeja neboli výsledkom/ovocím jednej jedinej chvíle, nejaké chvíľkové zaváhanie, prechodný stav. Nie! Ich pýcha bola ovocím dlhodobého správania sa. Pýcha bola sprievodkyňou všetkých ich skutkov, a nielen skutkov: ale tiež ich slov a myšlienok.

Farizej nám odhaľuje svoje vnútro, keď sa modlí v chráme: „Ďakujem ti, Bože, že nie som (taký zlý a hriešny) ako tento mýtnik...“ Farizej svoje dobré skutky neustále „zaťažoval“ týmto vyvyšovaním sa nad druhých; hlavne nad tých, ktorí evidentne konali hriešne (ako to bolo v prípade mýtnika). 

Judáš ten zas napríklad svoju pýchu vyjadril vtedy, keď hriešnica vyliala vzácnu alabastrovú masť na Ježišove nohy. Pohoršoval sa nad jej skutkom slovami: „Nemohla sa radšej táto masť predať, a nemali sa radšej peniaze za ňu získané rozdať chudobným?!“... Ježiš/Boh prijíma túto márnotratnosť hriešneho človeka. Judáš, ten sa hrá na dobrodincu. Za zdanlivým ľudomilstvom je však ukrytá pýcha. Sám evanjelista Ján k tomu poznamenáva, že „Judášovi nešlo o ľudí“...

Na rany pyšných, teda, niet lieku. Niet lieku, lebo sa jedná o trvalú, nie jednorázovú nákazu ich duchovného organizmu.

Otcovia, ktorí zostavovali katalóg siedmych hlavných hriechov, dali pýchu na prvé miesto. Pre jej nebezpečenstvo, pre smrteľný jed, ktorý v sebe obsahuje. Aj ľudová slovesnosť povedala: „Pýcha peklom dýcha.“

Ak sme vyššie povedali, že márnotratný syn, či Mária Magdaléna sa dokázali obrátiť, to neznamená, že by sme chceli zľahčovať závažnosť ich hriechov. Veď šlo o smrteľné hriechy. A každý smrteľný hriech, ak ho človek koná znovu a znovu, a ak sa ním dokonca vychvaľuje, ba obviňuje Boha z toho, že onen skutok považuje za hriešne konanie, vedie nakoniec k pýche, na ktorú niet liek.

Chráňme sa pýchy. Ona vylučuje človeka z neba. Ktosi povedal: „V pekle sú všetky čnosti, len pokora v ňom nie je. A v nebi sú zasa všetky neresti, len pýcha v ňom nie je.“  Tieto slová znamenajú toto: Človek, ktorý robí dobré skutky, ale koná ich s pýchou, je na ceste do pekla, ktoré smrťou nekončí. A naopak, človek, ktorý síce zhrešil, ale predsa len má v sebe pokoru, pred tým sa dvere neba nezatvoria.

Pane, daj nám múdre a pokorné srdce, aby sme uvažovali o výrokoch tvojich svätých, ktorých si nám dal za učiteľov šťastného a večného života. Amen