Osobná viera

Väčšina z nás, ak nie všetci, sme prijali vieru od druhých: od rodičov, od Cirkvi. Boli to rodičia, boli to kňazi, katechéti, ktorí nás učili pravdám viery. Môžeme povedať, že pokým sme boli nedospelí, v istom zmysle za nás verili tí druhí. Naša viera preto nebola osobná. Pokým je človek dieťaťom, neosobná viera mu môže stačiť, no dospelý s neosobnou vierou nevystačí.

Viera dospelého človeka musí byť „osobná“!

Čo to znamená? Ja osobne sám za seba musím vedieť zodpovedne povedať „ja verím“ a následne na to musím prevziať na svoje plecia všetko, čo s vierou súvisí.

S týmto prechodom, kedy človek opúšťa „zdedenú“ vieru a rozhoduje sa pre „osobnú“ vieru, s týmto prechodom je spojený tzv. krízový moment viery. Človek prežíva akúsi duchovnú krízu; začínajú pochybnosti o pravdách viery. To, čomu ešte včera hravo veril, dnes sa zdá byť utópiou. To, čo včera prijímal ako niečo prirodzené, dnes sa mu zdá, že odporuje všetkým poznatkom a skúsenostiam, ktorých dosiahla veda a ľudský pokrok. Človek je v krízovom momente viery v pokušení zanechať všetko, čo s vierou súvisí. Navyše je tu tlak sveta, ktorý žije v protiklade s tým, čomu učí viera, a to, čo svet ponúka, má nepopierateľne v sebe veľa toho, čo priťahuje padnutú ľudskú prirodzenosť.

Neosobná viera musí ustúpiť viere osobnej. Kým sa tak stane, je len samozrejmé, že uplynie nejaký čas, pretože tento dôležitý prechod je proces; časový proces, ktorý trvá rozdielne dlho u každého z nás to môže byť inak. A tiež prejavy, ktoré krízu sprevádzajú, ich intenzita môže byť rozdielna, závislá od povahy, toho ktorého človeka. V čase krízy viery sa mnohí mladí kresťania (chlapci, ktorí poctivo miništrovávali, dievčatá, ktoré vzorne chodili k prvým piatkom) „spustia“; začnú chodiť poza kostol; začnú fajčiť, piť, neskoro prichádzajú domov zo zábav atď. atď.

Krízovému momentu viery sa nedá vyhnúť! Ten v konečnom dôsledku je potrebný pre zdravý duchovný rast človeka. No predsa len, keď sú s ním spojené aj oné zmienené nebezpečné prejavy, čo treba robiť? Veci, ktoré treba robiť, je istotne viac. Veľmi dôležité je neprestávať sa modliť a neprestávať pristupovať k sviatostiam a tým neprerušovať kontakt so spoločenstvom Cirkvi. Lenže ako sa bude človek modliť, ako bude pristupovať ku sviatostiam, ako bude chodiť na sv. omšu, ak nebude mať osobnú vieru?! A preto, aby ju človek mal, musí očistiť svoju zdedenú, často ešte v dospelosti detskú vieru. Dospievajúcemu človeku (a to nehovorím už o dospelom človeku!), tomu nestačia náboženské vedomosti, ktoré sa naučil pred prijatím prvého svätého prijímania! Preto je nevyhnutné prehĺbenie svojich náboženských vedomostí. To je povinnosť každého kresťana! Keď sme boli „tretiačikovia“, nebolo nám vôbec čudné, že Boh stvoril svet za šesť dní, ako sa o tom píše v Písme. No dospelému kresťanovi takáto interpretácia Písma, ohľadom stvorenia sveta, nepostačí. Naopak, keby ju zastával v konfrontácii s neveriacimi, robil by tzv. medvediu službu náboženstvu (škodil by veci viery). A tak je to v mnohých iných otázkach viery.

Dospelý kresťan musí vedieť spolu so svätým Pavlom povedať: „Viem, komu som uveril“ (2Tim 1,12).

Dnešné evanjelium nás pobáda k tomu, aby sme si položili otázku: „Je moja viera osobná?“ Pomôcť odpovedať nám môže aj dnešný evanjeliový príbeh. Ježiš sa pýta apoštolov: „Za koho ma pokladáte vy?“ (Kto som pre vás?). Šimon Peter odpovedá, - a odpovedá bez toho, že by ho bol o tom niekto z ľudí predtým poučil (dokonca ani Ježiš ho o tom nepoučil!) – Peter vyznáva poučený a osvietený len svetlom z hora, od nebeského otca: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha!“ (porov. Lk 9, 20; Mt 16, 15-16).

Človek, ktorý má neosobnú vieru, na otázky viery odpovedá len tými vetami, ktoré sa naučil od niekoho druhého. No v životných situáciách človeku nepomôžu „citáty“, ale len to slovo Božie, len tá náboženská pravda, ktorú má hlboko prežitú, ku ktorej sa dopracoval v osobnej viere, keď svoje srdce otváral živému Bohu.

Usilujme sa teda o osobnú vieru. Každý deň otvárajme svoje srdce živému Bohu, ktorý chce dať život tomu svojmu slovu, ktoré do nás zasial, či už cez rodičov, kňazov, katechétov apod. Uvedomme si, že k osobnej viere nás nenaučí nikto druhý, tú môže v nás vzbudiť len Boh. Ale aby sa to mohlo uskutočniť, musíme sa mu otvárať v osobnej každodennej modlitbe a skrze sviatostný život.