Mnohí odmietajú Boha, lebo niektoré jeho požiadavky sa im zdajú ťažké, nepochopiteľné, alebo až nezmyselné – hlúpe. Takýmito sa im zdá byť
· nielen učenie Cirkvi v otázkach viery a mravov,
· ale aj mnohé samotné výroky Písma,
· a nie v poslednom rade existencia zla vo svete.
Môžeme povedať, že ľudia odmietajú Boha, lebo nie je podľa ich predstáv. No možno takto pristupovať k Bohu?
· Je rozumné domnievať sa, že nekonečný Boh ako aj všetko, čo stvoril, čo naďalej tvorí, čo hovorí, čo dopúšťa - že toto všetko bude pochopiteľné a zrozumiteľné nášmu obmedzenému rozumu?
· Čo by to bol za Boh, keby sme ho dokonale poznali? Nebola by to len modla, ktorú sme si vytvorili?
· Človek kladie Bohu podmienky, aký má byť, a len vtedy je ochotný ho prijať a uveriť v neho. Zabúda však – alebo lepšie povedané: vo svojej pýche nechce pripustiť(!) - , že aj Boh kladie podmienky, za akých sa človek môže k nemu dostať, za akých mu môže porozumieť.
Jednou zo základných podmienok, ktorá umožňuje človeku chápať nepochopiteľného Boha, je „duch detstva“.
To je podmienka, resp. stav ducha, bez ktorého nie je človek schopný preniknúť k chápaniu nepochopiteľného Boha. Ježiš v evanjeliu hovorí: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo“(Mt 11, 25).
„Duch detstva“ – to je stav mysle, ale tiež vôle, ktorá je celá zameraná na Boha. Stav, do ktorého sa musí človek vrátiť, aby mohol chápať a prijať Božie veci. Adamovým hriechom človek tento stav opustil. A každým osobným hriechom sa mu znovu a znovu vzďaľuje.
Ježiš ho preto volá späť do pôvodného stavu – do stavu pokory a bázne pred Bohom. Lebo „bázeň pred Bohom je počiatok múdrosti“ a „pokorných Boh poúča o svojich cestách“. Ježiš sám ide ako prvý touto „cestou detstva“. Veď on je ten „kráľ“, ktorého chváli prvé čítanie 14. nedele rok A; kráľ, ktorý v chudobe a pokore prichádza spasiť svoj ľud (porov 1. čítanie – Zach 9, 9-10).
Každý, kto hľadá spásu, má Ježiša nasledovať na jeho ceste duchovného detstva.
V úvode som povedal, že mnohí odmietajú Boha preto, lebo stavia pred nich – podľa nich – „ťažké“, „nepochopiteľné“, „nezmyselné“ požiadavky.
V tejto súvislosti nám môže byť príkladom postoj zen-budhistického žiaka, ktorý chce dosiahnuť osvietenie. Učiteľ vedie svojho žiaka k osvieteniu pomocou vyriešenia tzv. koánu. Svojmu žiakovi predloží už na prvý pohľad nezmyselnú úlohu typu: „Ako možno zatlieskať jednou rukou?“ alebo „Ako možno dostať vykŕmeného gunára do pivovej fľaše?“ Žiak však, ak chce dospieť k osvieteniu, nemôže začať plnenie úlohy tým, že povie: „Majstre, to je hlúposť, čo odo mňa žiadaš! Daj mi vyriešiť niečo rozumné!“ Nie, žiaden zo žiakov zen-budhizmu takto nezačne cestu k osvieteniu. Naopak: s pokorou dieťaťa, ktoré dôveruje svojmu Majstrovi, podujme sa nezmyselnú úlohu riešiť. A ten žiak, ktorý sa nevzdá, dosiahne cieľ, po ktorom túži – osvietenie. A býva to v okamihu, keď sa predchádzajúcim riešením koánu takmer zbláznil.
Ak ľudskí učitelia duchovného života usúdili, že najlepšia cesta k osvieteniu vedie cez riešenie zdanlivo nerozumných príkladov, pri riešení ktorých sa môže človek zblázniť (!), prečo by podobnú formu pedagogiky nemohol voliť i ten Najvyšší Majster – Boh?! Áno, aj Boh stavia pred človeka rozličné „koány“, aby človek pomocou dôverného odovzdania sa, zdanlivo nezmyselným Božím výzvam, dospel k osvieteniu! Takými koánmi môže byť veta: „Žehnajte tých, ktorí vás preklínajú!“ alebo „Kto ti berie košeľu, tomu nechaj aj plášť!“ alebo „Kto stratí svoj život, zachráni si ho!“. Alebo to môžu byť koány, ktoré Boh hovorí ústami Cirkvi: „Neužívaj sex pred manželstvom ani s tým koho miluješ, ak chceš, aby váš vzťah napredoval!“ alebo: „Zasväť jeden deň (nedeľu) Bohu a zanechaj všetku prácu, ak chceš, aby sa tvoj dom naplnil bohatstvom!“ Alebo môže svoje koány Boh posielať formou životných udalostí; napr. dopustí nejakú tragédiu a hovorí v tichu srdca toho, kto sa ide zblázniť: „Nezúfaj, milujem ťa aj teraz, keď som na teba dopustil toto nešťastie.“
Uvedené vety, Božie koány, sú na prvý pohľad protirečivé. No ani naša cesta k osvieteniu, či spáse, nevedie tak, že ich odmietneme s tým, že je to nezmysel, hlúposť. Nie, to by bola cesta smrti. Cesta života spočíva v dôvernom, detskom odovzdaní sa výzve Majstra, nebeského Otca; cesta života spočíva v dôvernom a priam neotrasiteľnom a vytrvalom odovzdaní sa nepochopiteľnej Božej vôli. Vtedy sa človeku dostane osvietenia, poznania od samotného Boha, ktorý svojho Ducha Svätého dáva tým, ktorí mu detsky dôverujú, nech od nich žiada čokoľvek.
Musíme sa vrátiť do stavu mysle, do stavu ducha, ktorý bol vlastný človeku v raji. Do stavu, v ktorom človek chápe Boha ako Otca, a je presvedčený, že všetky výzvy a požiadavky, ktoré pred neho kladie, majú za cieľ jeho dobro.
Poďme k Bohu s duchom dieťaťa, aby nás mohol osvietiť svojim svetlom, aby sme poznali zmysel nepochopiteľných Božích vecí. Amen.