"Poďte, zabime Boha!"

Jeden z najradikálnejších priekopníkov súčasného ateistického myslenia, Fridrich Nietzsche, vo svojom azda najznámejšom a najčítanejšom diele Tak vravel Zarathustra, vkladá do úst hlavného hrdinu výzvu: Neverte tým, ktorí vám hovoria o inom živote, než je tento pozemský. Neverte im, lebo sú to klamári. Jediný život, ktorý existuje, je tento, žiadneho iného, niekde v nebi, niet.

Mnohí jeho čitatelia vzali túto výzvu vážne. Odvrhli vieru v iný, než pozemský život. Ba podujali sa na dovtedy neslýchaný a „odvážny“ čin, ku ktorému ich Nietzsche vyzval v Radostnej vede: k „voľbe“ zabiť Boha.

Prečo sa človek rozhodol zabiť Boha

Prečo taký odpor, ba až nenávisť voči Bohu? V mene „oslobodenia“ človeka. Náš filozof a jeho prívrženci sú presvedčení, že Boh a všetko, čo s otázkou Boha súvisí, človeka zotročuje. Filozof uvažuje takto: Človek, v počiatočnej bojazlivosti, si vytvoril pojem Boha, ktorému privlastnil to, čo je na človeku najlepšie a, naopak, človeku privlastnil to, čo je na ňom zlé a nízke. „Veru, je to história na zaplakanie: človek hľadá princíp, aby mohol opovrhovať človekom; objavuje iný svet, aby ohováral a zašpinil tento“ (Vôľa k moci). Čo teda musí človek urobiť, aby dospel k svojej pravej veľkosti? Musí si opäť privlastniť to, čo v predchádzajúcej bojazlivosti pripísal Bohu. Ako? Tým, že „zabije Boha“, ktorého si vymyslel. „Smrť Boha“ musí človek vyhlásiť s hrdosťou a odvahou, hodnou jeho veľkosti. Len tak sa mu otvorí cesta stať sa tým, čim je alebo má byť: „vyšším človekom“, „nadčlovekom“. Konečne, podľa filozofa, zanikne devätnásť storočí proti-prírody a znásilňovania ľudstva.

Vtelený Boh – najviac nenávidený

Nietzsche a jeho nasledovníci, či obdivovatelia, sa pri likvidovaní Boha najväčšmi sústredili na kresťanského Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi, Synovi Božom. Lebo ten, podľa nich, najviac olúpil človeka o jeho veľkosť. Vodca tých, čo idú zabiť Vteleného Boha, vo svojom diele Antikrist volá: „Chcel by som napísať na každý múr večné obvinenie kresťanstva, kým by som len nachádzal steny na pomaľovanie. Mám v ruke písma, ktoré vracajú zrak slepým. Kresťanstvo je zo všetkých pliag najväčšia, proti nej ani jeden prostriedok nie je dosť jedovatý, skrytý, nízky a malý. Kresťanstvo nazývam potupnou a nezmazateľnou škvrnou ľudstva.“ Kresťanskú mravouku je podľa neho potrebné vyhlásiť za „smrteľný hriech proti životu“. Niet sa čo čudovať, že jeho nadšení nasledovníci kričia: „Skoľte Ježiša Krista!“ (Montherlant). A aj taký básnik, ako Rainer-Mária Rilke, vo svojom mladíckom zanietení zvolal: Ten, čo ho ľudia zbožňujú ako Mesiáša, celý svet premieňa na nemocnicu. Slabých, nešťastných, chorých nazýva svojimi deťmi a miláčikmi. A silní?... Ako sa my môžeme dostať vyššie, keď svoju silu prepožičiavame nešťastným, utláčaným, lenivým darebákom, zbavených zmyslov a energie? Nech padnú, nech zahynú opustení a biedni! Buďte tvrdí, buďte krutí, buďte nemilosrdní! Musíte kráčať vpred, vpred! Radšej menej ľudí, ale velikášov... Ľudia svalnatí, panovační, vystavia svet svojimi statnými ramenami na mŕtvolách slabochov, chorých a neduživých! (Rilke, Apoštoli, 1896). Istý nietzscheovský socialista si do svojho poznámkového zošita v roku 1908 napísal: „Bohovia zomreli, nech žije Nadčlovek! Nietzsche ohlasuje blízky návrat k ideálu, k ideálu úplne  odlišnému a novému. Aby sme tento ideál pochopili, vznikne kategória slobodných duchov, posilnených bojom, samotou a nebezpečenstvom. Duchov, ktorí poznajú vietor, ľad, sneh na vrchoch a budú vedieť bez vzrušenia odmerať najhlbšie priepasti. Duchov, obdarených vznešenou zvrhlosťou, ktorí nás zbavia lásky k blížnemu a túžby po ničotnosti, ktorí vrátia zemi jej cieľ a ľudom nádej“.

Nuž, toto je ideál tých, ktorí sa rozhodli „zabiť“ Syna Božieho a v ňom samotného „Boha“.

Za smrťou Boha nasleduje autodeštrukcia človeka

Čo sa však v skutočnosti stalo, následkom privlastnenia si toho, čo skutočne patrí právom Bohu? Nietzsche zomrel na prahu 20. storočia; storočia, ktoré bolo zatiaľ najkrvavejším spomedzi všetkých predchádzajúcich. Ak človek „zabije Boha“, ak chce vystavať svoj ideál sám na sebe, čo iné môže nasledovať?! S Bohom totiž zabíja jeho Zákon, ktorý drží človeka na uzde. So smrťou Boha nastáva i smrť absolútnych hodnôt a človek upadá do smrtiaceho relativizmu, pomocou ktorého sa dá ospravedlniť aj tá najväčšia lož, i ten najväčší zločin. To, že práve v 20. storočí sa zrodili dve ateistické obludy, nie je náhoda. Ján Pavol II. vo svojej encyklike Evanjelium života napísal, že nacistom nebolo ťažké porušovať najzákladnejšie ľudské práva, keď spoločnosť, v ktorej vládli, už nevedela obhájiť absolútne hodnoty.

Avšak ani súčasná spoločnosť už nevie a nedokáže obhájiť absolútne hodnoty. Lebo aj našu kultúru presakuje morálny relativizmus, čerpajúci vlahu z nami citovanej filozofie. S Bohom a jeho Zákonom, z ktorého jediného sa môžu zrodiť spravodlivé ľudské zákony, sa už neráta. Aký to má dopad, na to upozorňoval v pred chvíľou spomenutej encyklike Ján Pavol II.: tým, že „západný svet“ absolutizuje morálny relativizmus, relativizuje aj základné práva človeka a „otvára“ tak „priestor pre totalitarizmus“. Pápež napísal, že ak západné demokracie obhajujú „morálne omyly“ (právo na potrat, právo na eutanáziu) ako základné ľudské práva, riskujú sebazničenie.

Vznešená úloha

Nezastupiteľnou službou lásky pre ľudstvo 21. storočia bude, keď sa, my kresťania, s odvahou postavíme tvárou v tvár „vrahom“ Boha a pred ich zrak vztýčime zástavu, na ktorej je napísané: Kameň, ktorý zavrhujete, je kameň uholný!