SME POŽEHNANÍ

V evanjeliu sme počuli, ako sa nad pokrsteným Kristom Ježišom otvorilo nebo a ako nad ním zaznel Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17). Tento Otcov hlas je hlasom žehnajúceho Otca svojmu Synovi. Nakoľko sme však boli pokrstení i my a v krste si nás Boh adoptoval za svoje milované deti, i nad nami zaznelo toto slovo požehnania, ktoré je z Božej strany neodvolateľné. Dnes budeme preto hovoriť o požehnaní.

Povedzme si nakrátko, čo rozumieme pod slovom „požehnanie“. Žehnať po latinsky povieme benedicere. Sú to dve slová: bene (dobre) a dicere (hovoriť); teda požehnávať niekoho, doslova znamená: hovoriť mu dobré veci. A tou najlepšou vecou, akú môžeme niekomu povedať je práve to, že je milovaný.

V dnešnej dobe sa často používa výraz „navzájom sa podporiť“. Ak nás niekto nepodporí, žije sa nám ťažko. Dať niekomu požehnanie, je tá najvýraznejšia forma podpory, ktorú možno ponúknuť. Je to viac než vyzdvihnutie niečieho nadania alebo dobrých skutkov, je to viac než postaviť niekoho do popredia. Dať požehnanie znamená potvrdiť, pritakať, že ten človek je milovaný. Ba viac než to: dať požehnanie, to vytvára skutočnosť, o ktorej požehnanie hovorí. Čiže ak nás Boh žehná, je to skutočnosť.

My toto večné Božie požehnania potrebujeme počuť vždy nanovo. Vieme totiž, akí krehkí a nestáli a náladoví bývame. Jeden deň sme plní nových myšlienok, druhý deň všetko vyzerá ponuro a hlúpo. Jeden deň si myslíme, že dokážeme na seba vziať všetku ťarchu sveta, druhý deň sa nám zdá, že i malá obeta je pre nás priveľká. Potrebujeme ho teda počuť vo chvíľach, keď sa nám nedarí, a tiež, keď je nám ubližované, keď sme druhými zatracovaní a izolovaní. Totiž vedomie alebo pocit, že sme požehnaní, nepatrí – paradoxne – k tým, ktoré by sme o sebe obvykle mávali. My sa skôr cítime byť prekliatí.

Až veľmi veľa ľudí trpí hlbokým pocitom prekliatia. Ľudia sa cítia byť obeťami sveta, sveta, ktorý nemôžu zmeniť. Pocit prekliatia napadne človeka skôr než pocit požehnania a pre pocit prekliatia máme po ruke vždy aj viac argumentov. Môžeme povedať: „Pozri sa na všetku tú biedu, nespravodlivosť a vojny... Pozri sa na mučenie, zabíjanie, ničenie prírody i kultúry... Pozri sa na náš každodenný zápas vo vzájomných vzťahoch, o prácu, o zdravie...“ Zdá sa nám, že tu chýba akékoľvek požehnanie. Pocit, že je človek prekliaty, vznikne veľmi ľahko. Ľahko podľahneme vnútornému hlasu, ktorý nám hovorí, že sme zlí, špatní, skazení, bezcenní, neužitoční, odsúdení k nemoci a smrti. Preto je pre nás, ozaj, ľahšie uveriť, že sme prekliati, než to, že sme požehnaní!

A predsa…  Napriek všetkému negatívnemu, predsa len nám ako milovaným Božím deťom, dnes, keď si spomíname i na náš krst, slovo Božie hovorí: ste požehnaní!!! A ono hovorí o realite takej, aká skutočne je. Slová o prekliati – nech sú akokoľvek hlučné a silné – nezakladajú sa na pravde; vyslovuje ich „otec lži“ a jeho priatelia. Boh nám žehná! To je pravda o nás; pravda, ktorú nám zjavuje slovo Božie.

Ale je dôležité, aby sme si aj my toto požehnanie neustále odovzdávali ďalej, a tak si pripomínali ono veľké Božie požehnanie. Jeden súčasný duchovný autor, Henri Neouwen, spomína, ako so svojím priateľom navštívili židovskú synagógu, kde sa konal obrad prijatia trinásťročného chlapca za dospelého („Bar Micva“). Tento chlapec po prvý krát viedol bohoslužbu. Čítal z knihy Genezis a mal krátky príhovor o tom, aké je dôležité starať sa o životné prostredie. Rabín i jeho priatelia ho potvrdili a jeho rodičia ho požehnali. Nouwen túto spomienku komentuje takto: „Bolo to po prvý krát, kedy som videl Bar Micva, a bol som hlboko pohnutý – predovšetkým rodičovským požehnaním. Doteraz počujem onoho otca, ako hovorí: ´Synu, nech sa ti v živote stane čokoľvek, či budeš mať úspech alebo nie, či budeš dôležitým človekom alebo nie, či budeš zdravý alebo nie, vždy si pamätaj, ako veľmi ťa matka a ja milujeme.´ To povedal pred zhromaždením a díval sa nežne na chlapca pred sebou; mne pritom vystúpili slzy do očí a pomyslel som si: ´Aká milosť je také požehnanie!´“ (Henri J.M. Nouwen, Život milovaných detí, str. 36).

Požehnania, ktoré si navzájom udeľujeme my ľudia medzi sebou (či už sú to rozličné kňazské požehnania alebo rozličné rodičovské alebo bratské či sesterské alebo priateľské požehnania), vyjadrujú to jediné požehnanie, ktoré na nás všetkých od večnosti spočíva. Všetci potrebujeme požehnanie od tých druhých – učitelia i žiaci, kňazi i laici, biskupi i pápež. Požehnanie je totiž najhlbším potvrdením nášho pravého ja.

Bieda okolo nás je hmatateľná a nemôžeme si robiť ilúzie, že zmizne. No všetci tí, ktorých bieda tak zničila, že neraz akoby z nich zmizla všetka ľudská dôstojnosť, všetci títo túžia po požehnaní. Avšak toto požehnanie im môžu dať len tí, ktorí ho sami počuli a prijali. My kresťania sme boli povolaní k tomu, aby sme Božie požehnanie prijali, ale ho aj ďalej dávali.