SMRŤ PRIŠLA NA SVET ZO ZÁVISTI DIABLA
Smrť je jediná istota, ktorá sa nám raz prihodí. Každý človek už za svojho života má so smrťou nejakú skúsenosť. Či už je to smrť blízkych, priateľov, alebo cudzích ľudí. Myšlienka na smrť je trpká, človek sa bojí jej príchodu. I keď sú prípady, kedy si ju človek želá. Smrť je tiež jedinou spravodlivosťou, pretože nezomierajú iba chudáci, ale umiera rovnako boháč.
Tak či tak, smrť chápeme ako niečo, čo by nemalo byť. Akosi podvedome cítime, že nezodpovedá neobmedzeným nadčasovým a nadpriestorovým ambíciám človeka. Hlavne nám veriacim je myšlienka neprirodzenosti smrti blízka – veď nás stvoril večný Boh na svoj obraz.
Aj Božie slovo tejto nedele v prvom čítaní z knihy Múdrosti rozvíja túto myšlienku a tvrdí, že Boh smrť nestvoril, prišla na svet zo závisti diabla.
„Boh nestvoril smrť, ani sa nekochá v zániku žijúcich. Veď on všetko stvoril pre bytie; tvory sveta sú pre život, nie je v nich jed smrti... Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť; utvoril ho ako obraz svojej podstaty. Smrť prišla na svet zo závisti diabla...“ (porov. Mudr 1, 13-15; 2, 23-24). Áno, smrť nie je dielom božím; jej inšpirátorom je diabol, o ktorom Ježiš povedal, že je vrahom od počiatku (Jn 8, 44). Treba však dodať, že diabol sám nemá takú moc nad človekom, že by ho mohol uvrhnúť do područia smrti; k tomu mu musí dopomôcť sám človek. Kniha Múdrosti povedala na záver dnešnej perikopy: „(smrť) okúsia všetci, čo patria diablovi“ – no a človek môže patriť diablovi jedine prostredníctvom hriechu. Svätý Pavol preto v liste Rimanom píše, že „smrť je mzdou hriechu“ (Rim 5, 12). Alebo inak: Zhrešil si? Dostaneš výplatu: smrť! Adamov hriech splodil trpké ovocie - smrť.
Teológovia hovoria takto: Boh človeka pri stvorení vystrojil nadprirodzenými darmi, z ktorých prvým bola milosť posväcujúca. Táto milosť, toto božské privilégium, urobilo človeka účastným na božskej prirodzenosti, čím bola daná aj jeho telesnému životu účasť na Božej nesmrteľnosti. Hriechom však človek túto milosť, a tým aj pôvodnú nesmrteľnosť tela stratil. Svätý Tomáš Akvinský k tomu hovorí: „Smrť je prirodzená, ak sa pozeráme na našu situáciu bytostí telesných; je (však) trestom, ak uvážime stratu božského privilégia, ktoré nás od smrti chránilo.“ Smrť je teda trest za hriech prvého človeka.
Vďaka Bohu, ktorý nás skrze svojho Syna oslobodil od tejto smrti! Je isté, že i naďalej naša telesná schránka je pod vládou smrti. No začal už proces obnovy, lebo v Kristovi Ježišovi, ktorý vstal z mŕtvych, máme znovu účasť na stratenom nesmrteľnom živote.
V Apokalypse čítame: „Tým, ktorí vstali s Kristom, tým druhá smrť neuškodí“ (Zj 20, 6). Písmo sväté hovorí o akýchsi „dvoch smrtiach“ – presnejšie o „prvej“ a o „druhej“ smrti. Čo sa tým myslí. Prvá smrť, to je smrť telesného človeka v nás. Teda je to smrť hriechu v človeku. Človek vedome a dobrovoľne „pribil“ človeka hriechu spolu s Kristom na kríž! Druhá smrť, tá je hroznejšia! Je to tá, o ktorej sme počuli v prvom čítaní: „okúsia ju všetci, čo patria diablovi“ (Mudr 2, 24). Áno, je to večná smrť – je to peklo. Je to večné zotrvanie v hriechu, ktorý človeka okráda o posväcujúcu milosť, ktorú človeku Boh ponúkol v Ježišovi Kristovi, svojom Synovi.
V dnešnej evanjeliovej perikope (Mk 5, 21-43) je Ježiš predstavený jednak ako ten, kto kriesi mŕtveho človeka k životu a jednak je predstavený ako uzdravovateľ prirodzeným spôsobom neliečiteľnej choroby (krvotoku). Tieto dve zázračné udalosti majú tiež symbolický zmysel: Ježiš uzdravuje z Adamovho hriechu, ktorý spôsobil v nás dvojakú smrť: smrť (stratu) posväcujúcej milosti a tým i smrť tela. Kto však ku Kristovi prichádza s vierou, tomu vracia i stratenú milosť (Boží život), i jeho telo kriesi k večnému životu s Ním.