V čom je veľkosť človeka

Nás starších v škole učili, že sme sa vyvinuli z opice. Táto tzv. vedecká teória je aktuálna i dnes. Ba ešte „pokročila“, lebo dnes začínajú mať zvieratá pomaly tie isté práva, aké prináležia iba človeku. To je jedna krajnosť, keď je človek kladený na roveň zvieraťu. Je však i opačná krajnosť, v ktorej je človek považovaný za tvora, v ktorom niet nič nič zlého, nič hriešneho – je to „boh“ v ľudskej koži, ktorý je stvoriteľom seba samého, ktorý sám určuje, čo je dobro a zlo a preto sa nezodpovedá nikomu inému, iba sebe.

Takéto chápanie človeka je nielen chybné, ale podľa veľkého kresťanského mysliteľa Blaise Pascala, i nebezpečné. On hovorí: „je nebezpečné príliš zdôrazňovať človeku jeho podobnosť so zvieratami bez poukazu na jeho vznešenosť. (Ale) rovnako nebezpečné je tiež príliš vyzdvihovať jeho veľkosť bez pripomienky jeho nízkosti. No ešte nebezpečnejšie je nepoučiť ho o jednej i o druhej“.

Ozaj by bolo nebezpečné, považovať človeka iba za zviera. Mnohé jeho prejavy sú síce živočíšne…, ale predsa len aj vtedy je viac ako zviera. Má ľudskú dôstojnosť vpísanú do svojej Bohom stvorenej prirodzenosti, ktorú nestráca ani najväčším hriechom. Tak nás poučuje naša kresťanská teológia. Na túto jeho dôstojnosť treba pamätať, keď vidíme v človeku prevládať onoho „živočícha“.

Ak je však nebezpečné jednostranne zdôrazňovať podobnosť človeka so zvieraťom a nepoukázať pritom na jeho veľkosť, rovnako nebezpečné je neustále mu hovoriť iba o jeho veľkosti a vznešenosti, bez toho, že by sa mu pripomenula jeho nízkosť. Je pravda, že človek dokáže veľké veci, či už na poli vedy, techniky, umenia, športu, alebo v sociálnej oblasti, v ktorej napr. dokáže vykonávať obdivuhodné charitatívne diela… A predsa len vieme, akého zla sa na druhej strane vie dopustiť – nikdy nekončiace vojnové konflikty, domáce násilie, vykorisťovanie slabých mocnými, sú toho výrečným dôkazom. O tejto skrytej „beštii“ v ňom nás poúčajú rovnako dejiny i súčasnosť. Teda aj keď človek je schopný veľkých vecí, zároveň je schopný toho najhoršieho.

Ako vidíme, človek nie je ani zviera, ale ani „boh“.

Vyvážený pohľad na to, ako to s človekom je, podáva kresťanská teológia. Ona hovorí, že sme boli Bohom stvorení ako „dobrí“; ale vzápätí ihneď dodáva, že skrze Adamov hriech sa naša prirodzenosť porušila – a my sa rodíme „hriešni“. Ale ani týmto poučenie o našej prirodzenosti nekončí: skrze Ježišovo vykupiteľské dielo sme boli „vykúpení“ z hriechu – a skrze krstné zasvätenie sme sa stali „adoptívnymi Božími deťmi“. Tak sme o tom čítali v dnešnom druhom čítaní z listu sv. apoštola Pavla Galaťanom - „keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4).

Podľa tohto učenia, človek nie je ani zviera a ani „boh“, ale je adoptívne Božie dieťa (ktorým sa stáva skrze vieru a krstné zasvätenie). Iste, je to adoptívne Božie dieťa, zatiaľ stále trpiace na následky dedičného hriechu. Nepoučiť človeka o tejto pravde o ňom, by bolo ozaj nebezpečné. Lebo nepoznajúc svoju pravú veľkosť – to že je adoptívne Božie dieťa – , by ju hľadal buď v démonskej zvrátenosti hraním sa na „boha“, alebo by otročil nízkym vášňam, čím by sa naplno otváral živočíšnosti v ňom prítomnej.

Považovať človeka za zviera je nedôstojné. Človek je povolaný k veľkým veciam. K akým, o tom hovorí materstvo Panny Márie. Ona ako stvorenie, porodila svojho Stvoriteľa!… Môže byť niečo väčšie?! Môže človek dosiahnuť ešte väčšiu veľkosť?!… Ona tieto „veľké veci“ však nevykonala vlastnou mocou; Boha počala a panenským spôsobom porodila mocou Ducha Svätého. Aby sa to však mohlo udiať, bola súčasne podriadená jeho vôli. Tým sa radikálne odlišovala od tých, ktorí sa vôli Boha odmietajú podriadiť a vyhlasujú svoju nezávislosť na ňom.

Ale aj veľkosť nás kresťanov, nás adoptívnych Božích detí, má dosiahnuť svoj vrchol v tom, že aj my sa staneme „matkami Boha“. Iste nie takým istým spôsobom ako Panna Mária. My ho máme rodiť pre tento svet „skutkami“, ktoré sú v súlade s Božou vôľou. Tiež ako ona, to nedokážeme vlastnou mocou, ale tak, že budeme otvorení sile milosti Ducha Svätého a budeme s ňou spolupracovať. A taktiež ako ona, sa budeme chrániť každého hriechu a budeme mať ochotu úplne svoju vôľu podriadiť vôli Božej. V tomto je veľkosť človeka. K takejto veľkosti je povolaný každý človek.

Človek je schopný nízkych vecí, a keby bol odkázaný sám na seba a pyšne by odmietal Boha, klesol by nielen na úroveň zvieraťa, ale ešte hlbšie – na úroveň démonov. Ale ako sme si poukázali na príklade Bohorodičky Panny Márie, je v moci a sile Ducha Svätého oveľa väčších vecí – môže sa stať „matkou Boha“!

Dnes, na sviatok Bohorodičky, prosme Pannu Máriu, aby nám pomáhala dosiahnuť túto veľkosť, pre ktoré sme boli stvorení a vykúpení. Amen.