Život nám denne predkladá na výber viac možností, ktoré by sme mali urobiť; my sa máme pre jednu z nich rozhodnúť. Výber nebýva ľahký, my sa však rozhodnúť musíme. Denne sa na nás obracia mnoho ľudí a my pre množstvo svojich povinností ich odmietneme. Vo svedomí zostane osteň výčitky. Kladieme si otázku: „Urobil som správne? Nemohol som urobiť viac. Urobil som všetko, čo bolo v mojich silách? Je to, prečo som sa rozhodol, skutočné dobro a nie je to náhodou naopak? Najťažšie pri tomto rozlišovaní je to, že na prvý pohľad nerobíme nič zlé; nedopúšťame sa žiadneho priestupku ani proti zákonu Božiemu ani proti zákonu ľudskému. A predsa cítime, že niečo nie je v poriadku, že nie sme bez hriechu. Svedomie nás upozorňuje, že sme zanedbali dobro.
Na začiatku svätej omše sa modlíme liturgickú modlitbu, latinsky nazývanú Confiteor. Vyznávame sa v nej z hriešnych myšlienok, slov a činov, ale tiež zo „zanedbávania dobrého”.
Zanedbanie dobrého má množstvo podôb. Spomeniem aspoň ich hlavné druhy.
Prvý druh sa týka povinností spojených s našou prácou. Práca je bohatstvo, ktoré vlastníme, ktorým môžeme prispieť k obohateniu druhých. Kto ju zle organizuje alebo zle vykoná poruší záujmy druhých; poruší teda i kresťanskú lásku.
Tohto hriechu sa môže dopustiť napr. inžinier, ktorý zle naprojektoval most, ktorý sa potom zrúti.
Alebo sa ho dopúšťa automechanik, ktorý ledabolo opraví auto, následkom čoho vznikne dopravná nehoda.
Študent medicíny, ktorý zanedbá štúdium, ktorý nie je schopný správne liečiť.
Novinár, ktorý si nedá námahu získavať pravdivé informácie a svojím neobjektívnym informovaním zaseje do ľudí nenávisť voči politikom, voči cirkevným predstaviteľom…
Do tejto kategórie môžu patriť i tí, ktorí vykonávajú službu tzv. verejného záujmu: politici, zákonodarcovia, sudcovia, príslušníci polície a iní.
Všetci pracujeme; všetci by sme si mali položiť otázku: „Vykonal som všetko, čo som mohol a mal vykonať? Mám v tom čisté svedomie?“
Druhý okruh oblasti, kde sa dopúšťame hriechu zanedbávania dobrého je spojený s naším kresťanským zasvätením. Ako kresťania sme zodpovední i za mravný vývoj svojich blížnych. Veď podľa Ježiša máme byť „svetlom sveta“, „soľou zeme“ (Mt 5, 13-14). A toto svetlo sa nemôže ukrývať, táto soľ nesmie stratiť chuť, ale má byť k dispozícii pre svet v plnej svojej kvalite.
Starí moralisti hovorili o povinnosti kresťana dávať všetkým dobrý príklad. Dnešným moralistom sa táto požiadavka zdá byť neúplná. Nestačí totiž iba príklad dobrého života. O to, aby sa druhí spasili sa musíme i pričiniť. Láska k Bohu sa musí vyjadriť i v starostlivosti o spásu blížneho, a to v konkrétnom skutku.
Cirkev má vo svete špecifické poslanie: je „sviatosťou sveta“, t.j. nástroj a prostriedok posväcovania. Toto posväcovanie sa uskutočňuje cez každého jej člena. Cirkev môžeme prirovnať chrámovému zboru. Ona spieva v tomto svete na chválu svojho Boha, aby ho všetci nejako spoznali a tak dosiahli spásu. Lenže niektorí tú spievajú falošne, hrešia a preto majú vinu. No musíme dôrazne povedať, že vinu nemajú iba tí, ktorí v tomto chrámovom zbore spievajú falošne, ale aj tí, ktorí nespievajú vôbec. Teda tí, čo zanedbávajú dobro. Podľa stupňa závažnosti zanedbania tohto dobra, môže kresťan úplne stratiť svoje spojenie s Kristom.
Závažnosť hriechu „zanedbania dobrého“ pekne ilustruje nasledujúci príbeh. Jeden človek si spomína takto: Keď za druhej svetovej vojny začali zatvárať Židov, nestaral som sa o to: „veď predsa nie som Žid!“ (tak som si odôvodňoval svoje počínanie). Keď potom za komunistického bezprávia začali komunisti zatvárať rehoľníkov a rehoľníčky, taktiež som sa o to nestaral: „veď predsa nie som ani rehoľník ani taký horlivý kresťan, aby ma to muselo páliť!“(takto som si zdôvodňoval svoje vtedajšie počínanie). Dnes ma vyhodili z práce, nikde ma nechcú prijať, lebo som vraj starý; deti ma opustili a dali do starobinca. Začínam si uvedomovať, že to všetko je len dôsledok mojej niekdajšej nedbalosti o dobro druhých.
Pane, daj nám srdce citlivé na potreby druhých a daj, aby sme nikdy ľahkovážne nezanedbávali dobro. Amen.