Znovuzrodení pre živú nádej

Všetci vieme, aká dôležitá je v živote človeka nádej. Nemocný, ktorý stratil nádej na uzdravenie, pomaly ale iste umiera. Naopak nemocný, ktorý nádej nestratil, môže sa uzdraviť i z ťažkej choroby. Ale aj zdravý človek, ktorý už v nič nedúfa, je akoby mŕtvy. Beznádej zmalátňuje náš život a my sa podobáme omdlievajúcemu človeku. Zakaždým však, keď v srdci človeka vzklíči nádej, stane sa zázrak: všetko je náhle iné, hoci sa nič nezmenilo. Je to ako s topiacim sa človekom uprostred mora; ten, ak v diaľke zbadá svetlo, zrazu zázračne nájde v sebe novú energiu, ktorá obnoví jeho pochované sily a zachráni ho.

Človek následkom hriechu upadol a neustále upadá do „mora beznádeje“. Tá sa zmocňuje stále viac ľudí. Vidíme okolo seba triumfovať zlo, a preto sme v stave podľahnúť pokušeniu, v ktorom je človek pobádaný, aby nedúfal v zmenu k lepšiemu ani na zemi ani na nebi. Do tohto pokušenia nám slovo Božie ponúka dôvod k nádeji: je ním zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus, ktorý premohol vládu hriechu i smrti.

V druhom čítaní na Druhú veľkonočnú nedeľu sme počuli apoštola Petra hovoriť, že Boh nás vzkriesením Ježiša Krista znovuzrodil pre živú nádej (1Pt 1,3). Teda boli sme „znovuzrodení pre živú nádej“ a hlavný dôvod tejto nádeje je zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus a všetko, čo s tajomstvom Krista súvisí. Svätý Peter hovorí o „neporušiteľnom, nepoškvrnenom a nevädnúcom dedičstve“, ktoré je pre nás pripravené v nebi, ktorého vlastníkmi sa s definitívnou platnosťou staneme pri druhom Kristovom príchode (porov. 1Pt 1,3-5). Toto je ono „svetlo“, ktoré nám zažiarilo na obzore života, ktoré v nás mobilizuje umŕtveniu podliehajúcu životnú energiu.

Otcovia Cirkvi hovoria, že nádej sa narodila na Veľkú noc. Dovtedy nádej v pravom slova zmysle neexistovala. Bez zmŕtvychvstania totiž niet pravej nádeje. Preto aj apoštol Pavol hovorí, že pohania „nemajú nádej“(1Sol 4,13). Nádej neoddeliteľne súvisí s večným životom a s vierou v Krista.

Slovo „nádej“ sa v Ježišovom učení nevyskytuje. Evanjelia nám hovoria veľa výrokov a viere a láske, ale o nádeji ani slovo. Zato v učení apoštolov po Veľkej noci dochádza k explózii nádeje ako slova i jeho prežívania. Nádej si dobýva postavenia jednej zo základných súčastí kresťanského bytia, spolu s vierou a láskou. Boh sám je nazývaný „Bohom nádeje“. Kristus svojím zmŕtvychvstaním otvoril vlastný zdroj nádeje: život s Bohom po smrti. Boh – Láska, bude po celú večnosť napĺňať ľudské srdce. Človek bude naplnení –„tehotný“ – Bohom; bude s ním „jedno“. Človek bude blažený, ako je blažený večný Boh.

Niet divu, že keď zažiarila v srdciach prvých kresťanov táto nádej, že celý ich život dostal nový zmysel, čo sa prakticky premietlo i do ich života. Ich konanie sa diametrálne odlišovalo od spôsobov sveta, ktorý ich obklopoval. S dojatím počúvame správu o prvom kresťanskom spoločenstve: „Pokrstení sa vytrvalo zúčastňovali na apoštolskej náuke a na spoločnom živote, na lámaní chleba a na modlitbách... Všetci, čo uverili držali pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich medzi všetkých, ako kto potreboval. ... Chválili Boha a tešili sa obľube u všetkých ľudí“(porov. Sk 2,42-47). Oni chválili Boha a „jasali nevýslovnou radosťou“, pretože nosili vo svojom srdci „živú nádej“, ktorú v nich zrodil zmŕtvychvstalý Kristus.  A chválili Boha a jasali i napriek tomu, že boli pre svoju nádej prenasledovaní, hoci boli pre svoju nádej odstrčení na okraj spoločnosti.

Vieme, že človeku, ktorý omdlie, sa dáva rýchlo pričuchnúť k niečomu silnému, aby prišiel k sebe. Tak podobne i človeku, ktorý sa chystá všetko vzdať, musí sa ponúknuť dôvod k nádeji. Dnešný človek, podliehajúci skepse, si potrebuje pričuchnúť k živej nádeji, ktorá má prameň v zmŕtvychvstalom Kristovi.

Vo vzkriesenom Kristovi je úžasná energia, ktorá je schopná mobilizovať posledné sily topiaceho sa sveta, a dať im nový rozmach. Veď Kristovo vzkriesenie je pre duchovný vesmír tým, čím bol – podľa posledných výskumov – „veľký tresk“ pre hmotný svet; keď sa atóm hmoty premenil na energiu a zahájil obrovskú expanziu vesmíru, ktorá trvá už miliardy rokov. Všetko, čo v Cirkvi existuje a pohybuje sa v nej – či už sú to slová alebo sviatosti alebo inštitúcie – berie silu z Kristovho vzkriesenia. To je okamih, v ktorom sa smrť zmenila v život a dejiny sa otvorili do budúcnosti; do budúcnosti poslednej a večnej. Je to nové stvorenie, ako sme o tom čítali na veľkonočnú vigíliu z knihy Genezis. Je to nové „fiat lux!“ – buď svetlo! – vyrieknuté Bohom. Apoštol Tomáš sa prstom dotkol tela Zmŕtvychvstalého – zdroja všetkej duchovnej energie – a dostal takú „ranu“, že v okamihu rozmetala všetky jeho pochybnosti a on plný istoty zvolal: „Pán môj a Boh môj“(Jn 20,28).

Aj ty, podobne ako Tomáš, máš uveriť tomu, čo nevidíš. Aj ty, ako prví kresťania, máš jasať nevýslovnou radosťou z nádeje, ktorú máš v zmŕtvychvstalom Kristovi!

Kresťanská nádej je akoby pochovaná v srdciach kresťanského ľudu. Je preto potrebné otvoriť sa pre ňu vierou v zmŕtvychvstalého Krista. Je potrebné odovzdávať túto nádej z otca na syna. Je potrebné odovzdávať túto božskú nádej jeden druhému, podobným spôsobom, ako si veriaci pri veľkonočnej vigílii rozsvecovali sviečky jeden od druhého a všetci vlastne od veľkonočnej sviece, ktorý symbolizuje zmŕtvychvstalého Krista.

Budúcnosť patrí tým, čo budú mať nádej a čo ju budú schopní sprostredkovať aj iným.