Druhou dôležitou témou duchovného života je náuka o človeku. Pretože kvalita duchovného života závisí taktiež od toho, ako chápeme človeka. Či ho chápeme len ako výsledok hmotných a biologických vývojových procesov tohto sveta, alebo ho chápeme ako „stvorenie Božie“ – ako „Boží obraz“?
V nasledujúcom sa pokúsime načrtnúť pojem „ľudskej prirodzenosti“ – porovnáme racionalistický koncept s konceptom kresťanským.
-
RACIONALISTICKÝ KONCEPT – poníma človeka len ako súčasť viditeľného, zmyslami uchopiteľného a rozumom vysvetliteľného sveta. Neuznáva žiadny „božský“, „nadsvetový“ rozmer človeka. ... Človek sa chápe len ako produkt hmoty. A ak sa aj v tomto koncepte hovorí o duši či duchu ako o čomsi „nehmotnom“, predsa len sa to nechápe ako niečo „duchovné“ v zmysle nadprirodzenom.
-
KRESŤANSKÝ KONCEPT – My, kresťania, prijímame, že človek je súčasť prírody a jej vývoja, ako to podáva vedecký svet (aj keď s nevyhnutnými korekciami). No navyše za súčasť ľudskej prirodzenosti považujeme tiež „nadprirodzený“ Boží život – ktorému dávame teologický termín: milosť.
-
Človek podľa tohto chápania je potom nielen „telo a duša“, ale „telo, duša a Duch (nadprirodzený život milosti)“. – To je slávna trichotómia Otcov. Človek, ktorý prijal „milosť Ducha“ má božsko-ľudskú prirodzenosť.
Takéto chápanie človeka je veľmi dôležité. Preto sa budeme tomu venovať v jednotlivých textoch, ktoré budú ako prílohy k tejto podstránke.
---
Prílohy k 2. téme :
2.1. Ľudská prirodzenosť
2.2. Božia milosť a ľudská spolupráca
2.3. Láska Božia a láska ľudská
2.4. Svetlo rozumu a Božie osvietenie
2.5. V smrteľnom tele
2.6. V spoločenstve veriacich
2.7. Viditeľný svet
2.8. Eucharistia
---
Prejsť na tretiu tému: