Ak je Duch Svätý ten, kto je rozhodujúci v procese našej obnovy, potom duchovným človekom je ten, v kom je Duch Svätý prítomný a činný.
S tým súvisí aj druhá časť otázky: Za duchovnú činnosť možno považovať každú činnosť, ktorú koná človek, v ktorom je prítomný a činný Duch Svätý – teda aj hocijaká banálna „telesná“ činnosť, akou je napríklad pranie plienok, alebo kydanie hnoja môže byť vzácnou duchovnou činnosťou.
Aj tu sa zastavme a pozrime sa na to, čo za „duchovnú činnosť“ považujú nekresťania.
· ANTICKÍ GRÉCI. Tí za duchovnú činnosť považovali iba také úkony, ktoré boli spojené s duševnou/duchovnou zložkou človeka: písanie veršov, skladanie hudby, výtvarne umenie, filozofovanie, modlitba... Avšak telesné a manuálne práce – medzi aké patrilo už spomínané kydanie hnoja – , tie prenechávali otrokom, pretože to bola, podľa nich, činnosť nedôstojná duchovného človeka.
· MODERNÝ LAICKÝ HUMANIZMUS. Ten „duchovné“ stotožňuje iba so svetom rozumových myšlienok, vôľových schopností, prípadne so svetom citov. No pre Boha, pre činnosť Ducha Svätého a jeho milosť, alebo tiež pre pôsobenie Zlého ducha, tu niet miesta. ... Ide o čistý racionalizmus, psychologizmus, či sentimentalizmus. Nuž, tým je ale pojem „duchovný“ olúpený o svoj podstatný znak, o svoj základ, na ktorom stojí celý duchovný život.
---
Prečo som sa zastavil pri tomto rozlíšení? Pretože každý „omyl“ v ponímaní duchovného života má pre jeho konateľa škodlivé dôsledky.
---