Je prirodzené, že nejaká spoločnosť (spolok) šíri dielo a odkaz toho, ktorého meno má vo svojom názve. Bachová spoločnosť na Slovensku napríklad spoluorganizuje koncerty vážnej hudby, na ktorých zaznievajú diela J. S. Bacha. Kto iný by mohol lepšie šíriť a propagovať jeho dielo, jeho odkaz, než ona!

Podobne je to i v duchovnom živote. Kto môže lepšie propagovať, kto môže lepšie šíriť odkaz Slova, ktoré sa stalo telom, než „spoločnosť tohto Slova“, ktorú si on sám založil – ktorou je Cirkev Kristova?!

Druhý vatikánsky koncil hovorí o Cirkvi, že je stĺp a základ pravdy (LG 8).

Ježiš Kristus, Boží Syn, jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi, založil Cirkev, aby pokračovala v jeho diele, aby cez ňu rozširoval do sveta svoju „milosť a pravdu“. Áno, to je viera Cirkvi, že ona je pokračovateľkou Krista, že ona je Kristovým tajomným telom: telom, z ktorého do sveta prúdi nadprirodzený život Boží; telom, ktorého tvár je ožiarená Kristovým svetlom, Kristovou pravdou!

Božie slovo na dnešnú Druhú nedeľu po narodení Pána hovorí o tejto skutočnosti v prvom čítaní z Knihy Sirachovho syna. Tam sme čítali takto: Múdrosť má slávu uprostred vyvoleného ľudu. Tejto Múdrosti Stvoriteľ vesmíru povedal: „V Jakubovi prebývaj, v Izraeli maj svoje dedičstvo a medzi mojimi vyvolenými zapusť korene.“ Žalmista, ktorý rozjíma nad slovom Sirachovho syna, ten takto hovorí: „On (Pán) zvestuje svoje slovo Jakubovi, svoje zákony a prikázania Izraelovi. Neurobil tak iným národom, nezjavil im svoje zámery“ (Ž 147, 19-20).

Múdrosť Božia sa stala človekom a zapustila korene na zemi. Do príchodu Božieho Syna na svet sa ľuďom prihovárala skrze prorocký hlas synov vyvoleného židovského národa. Jeho úloha však nemala definitívny charakter. „V plnosti času“, keď sa Kristus narodil z Panny Márie, matky obnoveného ľudského rodu, Múdrosť Božia začala prinášať svoje viditeľné ovocie v novom vyvolenom ľude – v Cirkvi. V Cirkvi a cez ňu začal Boh dávať ľuďom plnosť svojho života a zjavovať im cez ňu jas svojej pravdy.

Cirkev je stĺpom a základom pravdy. Stĺp, maják, plnia službu svetla. Na stĺp sa zavesí lampa, aby v noci osvetľovala cestu kráčajúcemu. Maják svieti do diaľky a niekedy je jedinou orientáciou pre loď zmietajúcu sa na búrlivých vlnách mora. Podobne Cirkev plní vo svete túto funkciu. Je svetlom pre človeka, ktorý kráča tmou tohto života. Cirkev je tiež základom pravdy. Každý dom potrebuje pevné základy. Nie menej pevné základy potrebuje pravda, na ktorej chceme vybudovať svoj život. Evanjelium, ktoré Ježiš Kristus zveril svojej Cirkvi, je oným majákom a základom pravdy. Kto riadi svoj život podľa neho nezablúdi, nestroskotá. Naopak, bude žiť v istote, vždy bude mať hojnosť života, a to uprostred všetkej biedy tohto sveta.

„Kto vás počúva, mňa počúva“, lebo „ja som s vami až do skončenia sveta“(porov. Lk 10,16; Mt 18, 18. 28, 18-20). Takto to povedal a prisľúbil Ježiš apoštolom, keď ich posielal do sveta, aby hlásali ľuďom evanjelium a učili ich všetkému tomu, čomu ich On sám naučil. Tým dal záruku aj nám, že môžeme ich náuku prijímať bez obáv. Nemusíme sa báť, že apoštoli – a ich nástupcovia biskupi, spojení s pápežom – snáď hlásajú niečo iné, než hlásal Ježiš. Kto počúva biskupov, ktorí sú spojení s pápežom, počúva Krista Ježiša!

V dnešnom svete, ktorý je taký zmätený a už ničomu a nikomu neverí, my máme Cirkev. Cirkev, ktorá napriek krehkosti svojich členov – biskupov nevynímajúc – , pravdu Kristovu podáva neskreslene. Kto sa ňou bude riadiť, nebude blúdiť v tmách, ale bude sa orientovať podľa svetla života!

Pane, ďakujeme ti za Cirkev, za toto tvoje tajomné telo, skrze ktoré nám neustále dávaš svoj božský život a skrze ktoré nás neustále osvecuješ svojou nemeniteľnou pravdou. Amen.

Biskupi Slovenska v predmetnom pastierskom liste hovoria o "gender ideológii", ktorej dávajú tiež prívlastok "sodomská". Zvrátené, smiešne a totalitou zaváňajúce spôsoby tejto ideológie v praxi ilustrujem na štyroch príkladoch:

1. Rodič 1 a Rodič 2. Týmito bezpohlavnými a neosobnými a od emócií vyprázdnenými pojmami sa majú nahradiť pojmy "tata" a "mama". Pokúšam sa predstaviť si, ako asi jazykovo-lomne bude malé dieťatko vyslovovať slovo rodič. A aký zmätok bude v jeho hlavičke spôsobovať poradové číslo pre rodiča. Pochopiť preň radovú číslovku, to bude nadľudský výkon! A ako bude dopletené, keď v pôvodnom zväzku jeden z jeho rodičov bol jednotka, a v novom zväzku sa so svojim novým partnerom nebudú vedieť dohodnúť, kto má z nich byť označovaný jednotkou a kto dvojkou.

2. Spoločné WC v školách. Zatiaľ naše dievčatká pokojne cikajú, či kakajú na svojich dievčenských záchodoch (podobne je to s chlapcami). Ale ako sa asi bude cítiť, povedzme druháčka, keď vedľa nej bude cikať chlapec (napríklad ôsmak), ktorý tam bude vykonávať potrebu preto, lebo on sa bude považovať za dievča?! Vypotrebuje sa vôbec ono dievčatko? A čo keď sa bude sťažovať rodičom a rodičia učiteľom, ako dopadnú? Nebudú označení za homofóbov a následne sankcionovaní, ak sa nebudú chcieť prispôsobiť novým móresom?

3. Človek - sexuálna bytosť. Viac ako slová, poslúži video, ktoré prikladám. Na takýchto "vedcov" a na takéto "výskumy" sa odvolávajú hlasné trúby LGBTI aj u nás - paradoxne pracujúce na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR.

4. Dobré mravy kaziaci obrázok na tričkách. Toto je realita z Francúzka - výkladnej skrine "slobody, rovnosti a bratstva". Už tam odviedli na políciu človeka s tričkom, ktorý propaguje tradičnú rodinu. Na tričku je hrozný prehrešok proti "dobrým mravom": rodičia (otec a matka) držiaci za ruky svoje deti.

Toľko na ilustráciu ohľadom novej, rodovej ideológie.

Niekto, keď bude čítať alebo v kostole počúval predmetný pastiersky list, ho môže považovať za premrštený, za zbytočné strašenie vecami, ktoré predsa nemôžu byť realitou. No práveže realita je dôkazom opodstatnenosti obáv otcov biskupov. Môj príspevok chce podporiť hlas Noeho, hovoriaci v hlase otcov biskpov. Noe tiež varoval svojich súkmeňovcov pred blížiacou sa potopou a preto staval koráb. Bude hlas biskupov vysmiatý podobne, ako bol vysmiatý varovný hlas Noeho? Biskupi vo svojom liste napísali, odvolajúc sa na Božie slovo, že gender ideológia zvoláva na ľudí Boží trest. Život dá za pravdu biskupom, ak kresťania dovolia zvráteným a pomýleným ľuďom zrealizovať ich zámery, ktoré sú v rozpore s Božou vôľou.

Jar, toto nádherné ročné obdobie, ktoré máme práve pred sebou, môžeme nazvať, že je typicky kresťanským obdobím – je v nej výstižne naznačené tajomstvo veľkonočných sviatkov. Zo smrti povstáva život. Celá príroda, ktorá doposiaľ akoby ležala v hrobe smrti, ožíva... Stromy, ktoré boli ešte donedávna mŕtve, začínajú zakvitať a ich vôňa, ktorá opája naše zmysly, nás upozorňuje na fakt, že to, čo bolo ochromené zimným spánkom smrti sa prebúdza k novému životu.

Jar je obrazom vzkriesenia: To, čo pozorujeme teraz na jar v prírode, to sa uskutoční v pravom zmysle slova pri vzkriesení z mŕtvych. „Prvou lastovičkou“, ktorá ohlasuje príchod novej jari je zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus, ktorý vstal z mŕtvych mocou Ducha Svätého.

Teda na obzore sveta, ktorý je zatiaľ poznačený smrťou, sa zjavuje „nová jar“.

Táto nová jar je už prítomná v tomto svete, je v nás. To spôsobila Kristova smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Z jeho prebodnutého boku sa zrodila Cirkev. A skrze sviatosti Cirkvi sme dostali účasť aj na Kristovom zmŕtvychvstaní. Učí nás o tom sv. Pavol, ktorý nám pripomína, že krstom sme boli s Kristom pochovaní, ale zároveň sme mocou sviatosti krstu stali s Kristom z mŕtvych (porov. Rim 6,3-5).

Zatiaľ túto jar nevidíme v plnom svetle – i naďalej žijeme vo svete, ktorý podlieha hriechu: vojny, sebectvo, zvrátenosti všetkého možného druhu nám tento „starý“ svet stále pripomínajú. I sami v sebe zakusujeme najrozmanitejšiu biedu. To je vonkajšia realita, no za ňou je ukrytá realita milosti, ktorú svetu priniesol ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus. Jeden teológ hovorí, že žijeme na rozhraní medzi svetlom a tmou. V našom živote skôr prežívame tajomstvo „Bielej soboty“, než tajomstvo „Veľkonočného rána“. Čo to znamená? Vy čo ste sa boli v Bielu sobotu pokloniť Ježišovi v hrobe, čo ste videli? Videli ste mŕtveho Ježiša ležať v hrobe. Tak ho vidia naše oči. Viera nás však učí, že hoci ako človek leží v hrobe, ako Boží Syn „zostúpil k zosnulým“ – starší preklad tohto vyznania viery doslova znel: „zostúpil do pekiel“. Áno, Boží Syn následkom smrti svojej ľudskej prirodzenosti zostúpil do ríše diabla. Tam však svojou božskou mocou diabla premohol, premohol i smrť a vyviedol z ríše smrti zosnulých do svetla života – do neba. Toto všetko sa stalo, avšak za oponou viditeľného sveta! My, zatiaľ žijúci v tomto svete, sme schopní vidieť iba to, ako Kristus v onú Veľkú sobotu leží v hrobe.

Tu nám pomôže iba viera. Viera, ktorá vidí za smrť, viera vidiaca nezničiteľný Život. Ak nám chýba, musíme o ňu prosiť. A touto vierou si máme nechať osvietiť svoj prirodzený rozum.

Kristovo vzkriesenie je fyzickou a objektívnou skutočnosťou – teda tá oná nová jar, to je už skutočnosť. No neuvidíme ju inak, iba očami viery. Aj učeníkom musel Ježiš otvoriť oči, aby ho poznali, že to je skutočne On. Však si spomeňme, že Mária Magdaléna, keď ho videla vzkrieseného, myslela si, že je to „záhradník“(Jn 20,14). Spomeňme si na Emauzských učeníkov, ktorí sa s ním rozprávali a predsa ho nepoznali, pokým sa im nedal spoznať „pri lámaní chleba“(Lk 24,35). Aby sme videli svet, aký skutočne je, t.j. premenený Kristovým víťazstvom, k tomu potrebujeme oči viery.

Výrečným obrazom toho, o čom hovoríme, je malé semienko zasiate do zeme. Zasiatím ho vlastne v istom zmysle pochovávame. Tam pod zemou, ukryté nášmu zraku, však nie je mŕtve. Má síce všetky znaky smrti aj tam: podlieha rozkladnému procesu, rozpadáva sa... A predsa práve tento rozkladný proces je zároveň i životným procesom; no môže ním byť iba preto, lebo v semienku je prítomný život. Na jar sa tento život začína predierať cez tvrdú kôru zeme na povrch...

Nezabúdajme, že nezničiteľný život všetko tvoriaceho a obnovujúceho Ducha, je prítomný aj v človeku, ktorého pochovávajú. Mocou tohto Ducha, pod povrchom rozkladu, už započal životný proces. A tento životný proces čaká na svoju jar. Tá, ako sme povedali v úvode, bude v posledný a zároveň prvý deň tohto sveta: v ten deň ľudské telá vstanú z mŕtvych!

Povzbuďme sa na záver napomenutím sv. Pavla: „Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve“ (Kol 3,1-4).

To „hore“ znamená onú novú skutočnosť bytia, o ktorej sme hovorili. V nej žijeme „s Kristom ukrytí v Bohu“. Tam v Bohu je zakotvený „náš“ život! A ten „život“ je nezničiteľný! Zmŕtvychvstalý Kristus nás o tom ubezpečuje.

„Pred dávnymi časmi ľudia hovorievali, že ak si človek pamätá príbehy, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu, dajú mu tieto príbehy silu. Stačí i malá časť týchto rozprávaní, aby ste vy i vaše deti zostali silní a dokázali čeliť všetkému, čo vás čaká v budúcnosti.“ Tento výrok pochádza od juhozápadných indiánov z kmeňa Navaho.

My kresťania si takýto príbeh pripomíname na Vianoce.

Príbeh o narodení Ježiša Krista a jeho živote sa odovzdáva z generácie na generáciu už 2000 rokov. Tento príbeh poznajú nielen kresťania... No predsa len najlepšie mu rozumejú práve oni. Príbeh O Ježišovi Kristovi dá silu každému, a predovšetkým tomu, kto si ho s vierou neustále opakuje a pripomína. My to robíme rok čo rok zvláštnou liturgickou slávnosťou, akou je i tá dnešná. Indián povedal, že stačí i malá časť, určitý výsek z celého príbehu, „aby ste vy i vaše deti zostali silní a dokázali čeliť všetkému, čo vás čaká v budúcnosti“.

Nuž pozrime sa na „výsek“ z celého Ježišovho príbehu, ktorým je Ježišovo narodenie. Ježiš, Boží Syn, sa narodil ako človek; so všetkým, čo k ľudskému údelu patrí. A hoci mu podľa pôvodu patrí božský majestát, rodí sa ako syn obyčajných ľudí. Miestom narodenia nie je kráľovský palác, ale jaskyňa či útulok pre dobytok. Ľudia nežičia jeho príchodu na svet, veď vieme, že Svätú rodinu nechcel nikto prijať pod svoju strechu, ba ani v hostinci sa pre nich nenašlo miesto. Už od kolísky Ježiša ohrozuje krutý kráľ, ktorý sa obáva konkurencie, ktorou by mohlo byť preňho toto Dieťa. Jedným slovom príbeh o narodení Božieho Syna je veľmi podobný nášmu príbehu, nášmu príchodu na svet.

No nevyčerpali by sme celú skutočnosť, keby sme nepovedali, že s jeho narodením je spojená aj skutočnosť, ktorá sa odohrala „za oponou“ viditeľnej skutočnosti; nazveme ju „mystickou“ skutočnosťou. Hovoria o nej evanjelia. Pri Ježišovom narodení sú prítomní anjeli, ktorí plní radosti spievajú a plesajú nad narodením Božského Dieťatka. Títo anjeli poučujú pastierov o tom, že toto Dieťa nie je obyčajným dieťaťom, ale že je Spasiteľom sveta. A naostatok ešte spomeniem „hviezdu“, ktorá trom kráľom ukázala cestu k miestu narodenia.

Príbeh o Ježišovom narodení, aj takýto krátky, ako sme si ho zhrnuli do týchto pár slov, má v sebe uzdravujúcu a obrannú silu pre nás, pre náš život.

Všetci sa od malička akosi vnímame. Toto sebavnímanie má veľký význam pre náš život. Podľa toho ako seba vidíme, podľa toho sa aj rozvíjame alebo zakrpatievame. Kedy sa rozvíjame? Vtedy, keď sa napriek všetkej neprajnosti okolia a života vnímame ako chcené a milované Božie deti, ktoré tu na tejto zemi majú určité poslanie. Rozvíjame sa vtedy, keď vieme, že niekto sa raduje z nášho života. V Ježišovom príbehu vidíme, že nad jeho narodením plesá celé nebo. No nielen nad jeho narodením plesá celé nebo; ale aj nad naším narodením zaplesalo nebo – Boh chcel každého z nás a chce, aby sme neustále čerpali radosť z jeho večnej blaženosti.

Aké deštruktívne následky pre zdravý rozvoj človeka má tá skutočnosť, keď sa človek vníma ako „nechcené dieťa“! Niektorí, aj z nás tu prítomných, sú možno zranení práve touto skúsenosťou. Avšak práve tu by mohol príbeh o Ježišovom narodení pôsobiť uzdravujúco. Boh chcel a neustále chce každého! To svetu povedal v Ježišovom narodení. Veď Ježiš je nový Adam, On je tiež tajomné mystické telo – t.j. skrze moc Ducha Svätého sme s ním všetci „jedno“, jeden človek.

U spomenutých indiánov hovorili o tom, kto robil zle, takto: „On sa lepšie chovať nedokáže. Chudák,  nemal starého otca, ktorý by mu rozprával príbehy.“(Mýty a legendy Indiánov Severnej Ameriky, str. 27).

Dnešní ľudia majú radi príbehy, avšak príbehy, ktoré čítajú alebo o ktorých počúvajú sú príbehmi bez „mystickej skutočnosti“. Takýmto sa pre nich stal aj ten najdôležitejší príbeh, aký bol človek schopný vysloviť, príbeh o Ježišovom narodení. Však si len uvedomme, čo sa stalo z Vianoc?! Ježiško, ktorý nosí na Vianoce darčeky a štedrá večera. Celé Vianoce, ba už čas im predchádzajúci, nie je potom o ničom inom len o tom: „Akého Ježiška kúpiť?“, „Akú štedrú večeru navariť?“, „Akú rozprávku či iný program si v televízii pozrieť?“ apod. Toto je však obrovská deformácia vianočného príbehu. Takýto „príbeh“ je len jeden odporný gýč, ktorým mnohí – nie celkom bez zmyslu – opovrhujú. Takýto „príbeh“, vianočný príbeh okradnutý o to podstatné, o mystérium viery, je nanič, je bez svojej uzdravujúcej sily. Dnes budú musieť povstať noví starí otcovia, staré mamy, rodičia, ktorí budú schopní nanovo vyrozprávať vianočný príbeh o Ježišovom narodení v celej pravde: v historickej i mystickej (tak ako sme si to vyššie načrtli). Jedine ucelený príbeh Ježišovho narodenia i celého jeho života, bude pre túto generáciu skutočným liekom na jej zranenia; bude skutočnou silou, prostredníctvom ktorej bude môcť čeliť všetkému, čo na ňu v budúcnosti čaká.

Dnes bol spustený môj nový blog. Čítať články uvedené na tomto blogu je možné aj cez RSS kanál.